Historínska porucha osobnosti

Definícia histriónskej poruchy osobnosti

Histriónska porucha osobnosti je typická dlhodobou a opakujúcou sebadramatizáciou, teatrálnosťou a prehnaným prejavovaním emócií. V protiklade k silne prejavovaným emóciám môžu mať tieto krátke trvanie a bývajú vnútorne plytké a premenlivé. Súčasťou histriónskej poruchy osobnosti býva prehnané zdôrazňovanie svojej osobnosti a svojich činov v komunikácii, pričom tieto sebaprezentácie sa nemusia zakladať na pravde.
Vyhľadávanie vzrušenia, ocenenia druhými ako i veľká citlivosť na odmietanie či negatívne hodnotenie svojej osoby patria tiež k charakteristickým prejavom histriónskej poruchy osobnosti. Súčasťou vzťahu k druhým môže byť aj snaha o manipuláciu, zvádzajúce správanie nemotivované sexuálnou túžbou a podobne. Kedysi sa na označenie tejto poruchy používal pojem hystéria, ktorý je ale zastaraný aj z dôvodu nesprávneho použitia slova z ktorého vznikol (usudzovalo sa, že porucha má dočinenia s fungovaním ženskej maternice – odtiaľ názov). Usudzuje sa, že histriónska porucha osobnosti sa vyskytuje u asi 2-3% dospelej populácie, rovnako u mužov ako u žien.

Príčiny vzniku histriónskej poruchy osobnosti

Príčiny vzniku histriónskej poruchy osobnosti nie sú dostatočne objasnené. Kedysi sa usudzovalo, že ide o extrémnu variantu "typicky" ženských čŕt, ako je emotívna labilita, koketnosť, precitlivelosť či manipulatívnosť, čo je nesprávny a prekonaný názor. V súčasnosti sa usudzuje, že táto porucha sa vyskytuje približne rovnako u mužov ako u žien.
Predpokladá sa aj dedičný podiel. K rizikovým faktorom pre vznik histriónskej poruchy patria disharmonické ambivalentné vzťahy dieťaťa s rodičom opačného pohlavia, ako základná dynamika histriónskeho správania sa predpokladá strach z odmietnutia či opustenia a prehnaná snaha tomu zabrániť. Aj keď je takéto správanie a prežívanie pre histriónsku poruchu typické, je ťažké to vzhľadom k dostupným informáciám označiť za príčinu či základný faktor.

Príznaky histriónskej poruchy osobnosti

Ako pri všetkých diagnózach porúch osobnosti aj pri paranoidnej poruche osobnosti musia byť splnené všeobecné diagnostické kritériá pre poruchy osobnosti podľa Medzinárodnej klasifikácie chorôb (MKCH-10): (Bližšie pozri Poruchy osobnosti)
Musí ísť o dlhodobé stavy, ktoré sa nedajú prisúdiť poškodeniu mozgu, inej psychiatrickej poruche a ktoré vyhovujú nasledovným kritériám:

• (a) výrazne disharmonické postoje a správanie, ktoré zvyčajne zahrňujú niekoľko funkčných oblastí, napr. afektivitu, vzrušivosť, kontrolu impulzivity, spôsoby vnímania, myslenia a štýl vzťahov k ostatným ľuďom,
• (b) abnormálny vzorec správania je trvalý, dlhodobý a nie je obmedzený na epizódy duševnej poruchy,
• (c) vzorec abnormálneho správania ovplyvňuje celú osobnosť a je jasne maladaptívna v širokom rozsahu osobných i sociálnych situácií,
• (d) vyššie uvedené prejavy sa vždy objavujú v priebehu detstva či dospievania a pokračujú do dospelosti,
• (e) porucha vedie k značnej osobnej nepohode, čo ale môže byť zrejmé až v neskoršom priebehu,
• (f) porucha je zvyčajne, nie vždy, spojená s významným zhoršením výkonu, ako v zamestnaní, tak aj v spoločenskej oblasti.

(podľa MKCH-10, s.178-179)

Špecifické kritériá pre diagnózu histriónskej poruchy osobnosti

Táto porucha je charakterizovaná:

• (a) sebadramatizáciou, teatrálnosťou, prehnaným prejavom emócií,
• (b) sugestibilitou, ľahkou ovplyvniteľnosťou inými ľuďmi či okolnosťami,
• (c) plytkou a labilnou emocionalitou,
• (d) trvalým vyhľadávaním vzrušenia a ocenenia druhými a činností pri ktorých je stredobodom pozornosti,
• (e) neprimeranou zvodnosťou v zjave či v správaní,
• (f) nadmerné sústredenie sa na fyzickú príťažlivosť.

Pridružené črty môžu zahŕňať egocentrickosť, povoľnosť voči sebe, trvalú túžbu po ocenení, ľahko zraniteľné city a pretrvávajúce manipulatívne správanie k dosiahnutiu vlastných potrieb.

(podľa MKCH-10, s. 181, upravené)

Príklad:

Žena v mladšom strednom veku, má jedno dieťa, rozvedená. Dlhodobejšie žije s podstatne starším partnerom, viackrát mala popri tom kratšie trvajúce sexuálne či milenecké vzťahy, považuje to za normálne, za súčasť svojej osobnosti. Partner tieto vzťahy v podstate toleruje, imponuje mu jej vášnivosť a temperament. Je presvedčený o jej láske, lebo pri pokuse o rozchod sa pokúsila o samovraždu liekmi na spanie a proti bolesti. V detstve bola veľmi aktívna, rada dominovala medzi rovesníkmi, zaujímala sa o rôzne krúžky, najmä kreslenie a dramatický krúžok. V ranom dospelom veku bola veľmi spoločenská, mala množstvo známych, vyhľadávala rôzne umelecké a spoločenské podujatia. Sama uvádza umelecké nadanie na kreslenie, ale aj písanie, raz napíše: "...veľkú knihu o svojom živote".
V súčasnosti je dlhodobo nezamestnaná, finančne sa o ňu stará súčasný partner. V posledných rokoch uvádza veľa rôznych somatických problémov, najmä so srdcom, rôznymi bolesťami a poruchami trávenia, väčšinou bez významnejšieho lekárskeho nálezu. Okrem niektorých predpísaných liekov užíva pravidelne aj rôzne voľnopredajné lieky proti bolesti či úzkosti. Cíti sa veľmi nespokojná, nenaplnená v živote. Aj kvôli tomuto v minulosti kontaktovala viacerých odborníkov z oblasti duševného zdravia, ale podľa jej slov jej nijako nepomohli. Vzťah k dieťaťu má rozporuplný, uvádza, že ho má rada, ale že ju obmedzuje a že kvôli nemu si pokazila spoločenskú a pracovnú kariéru. Cíti sa byť nedocenená aj vo vzťahoch s kamarátkami. Takýchto vzťahov má viacero, ale sú skôr krátkodobé, či príležitostné, "lebo na ňu príliš žiarlia, málo sa o ňu zaujímajú a pritom sú sami nudné...".

Rizikové faktory histriónskej poruchy osobnosti

Rizikové faktory pre vznik a rozvoj histriónskej poruchy osobnosti nie sú dostatočne objasnené. K biologickým rizikám patrí výskyt podobných problémov v blízkom príbuzenstve ale aj výskyt porúch emócií – napr. depresií a podobne. Z psychologických faktorov sa uvádza citový ale rozporuplný vzťah s rodičmi, disharmonická výchova, dlhodobé zverovanie dieťaťa "zástupným" rodičom (stará mama, sestra a pod.).

Diagnostika histriónskej poruchy osobnosti

Diagnostika poruchy osobnosti stojí na dôkladnom klinickom rozhovore s pacientom a získaní podrobnej osobnej, rodinnej a pracovnej histórie (anamnézy) nielen od samotnej osoby ale najlepšie aj od blízkych ľudí – partnera/ky, rodiny, priateľov a pod. Porucha osobnosti by nemala byť v žiadnom prípade diagnostikovaná narýchlo a len na základe jednej metódy posúdenia (napr. osobnostného dotazníka, či rozhovoru).
V prípade histriónskej poruchy osobnosti by mali byť v osobnej, partnerskej i pracovnej anamnéze prítomné dlhotrvajúce, opakované a problematické príznaky poruchy: dramatickosť v správaní i prežívaní, striedanie výrazných ale často plocho prežívaných emócií, snaha o manipuláciu okolia, neúmyselné i úmyselné klamanie, zveličovanie či prekrucovanie informácií, neprimerane vyzývavé správanie. Časté je striedanie nálad a emočného rozpoloženia s výrazným vplyvom na aktuálne správanie. Osoby s histriónskou poruchou osobnosti sa dosť často sťažujú na rôzne somatické ťažkosti a bežné telesné ochorenia zvyknú prežívať ako komplikované a bolestivé. Zvýšené je riziko užívania alkoholu a rôznych liekov proti bolesti, úzkosti či na spanie.

Test histriónskej poruchy osobnosti

Existuje veľké množstvo "testov" osobnosti (úvodzovky pri slove test uvádzame preto, že ide v skutočnosti o dotazníky, testy sa v psychologickej terminológii používajú skôr pre úlohy so správnym riešením, kde je možné človeka porovnať s nejakou normovanou vzorkou – napr. inteligenčné testy). Mnohé sú dostupné aj on-line, mnohokrát je však ich pôvod aj kvalita sporná.
Ešte viac ako v iných prípadoch je potrebné zdôrazniť, že takto získaná "diagnóza" nemusí znamenať, že má človek poruchu osobnosti. A ako v prípade všetkých diagnóz platí: hlavným účelom diagnózy je zrozumiteľná a štandardná komunikácia medzi lekármi i ďalšími odborníkmi v oblasti zdravia, ktorá má slúžiť liečebným účelom!
Nižšie uvádzame jeden z online testov, ktorý vychádza zo štandardizovaného diagnostického interviewu pre poruchy osobnosti.
Test poruchy osobnosti
Opäť ale zdôrazňujeme, že aj v prípade tohto dotazníka ide len o orientačný výsledok, ktorý v žiadnom prípade nenahrádza kvalifikovanú odbornú diagnózu!
Záujemcom o problematiku porúch osobnosti tiež odporúčame prečítať knihu od D. J. ROBINSONA: Poruchy osobnosti podľa DSM-IV vysvetlené. (pozri Literatúra), kde sú jednotlivé poruchy osobnosti popísané zrozumiteľne, zapamätateľne a aj vtipne.

Prevencia histriónskej poruchy osobnosti

Vzhľadom k nedostatočným znalostiam o príčinách vzniku a rozvoja histriónskej poruchy osobnosti je ťažké navrhnúť špecifickú primárnu prevenciu. Ako pri všetkých poruchách osobnosti je primárnou prevenciou stabilné, láskavé rodinné prostredie, kde sú ale jasne stanovené pravidlá a očakávania, ale aj ochota ich zmeniť. Biologické predpoklady k rozvoju histriónskej poruchy osobnosti nevieme ovplyvniť.

Liečba histriónskej poruchy osobnosti

Tak ako pri všetkých poruchách osobnosti aj pri histriónskej poruche osobnosti je ťažké hovoriť o liečbe v zmysle zmeny osobnosti. Liečebné postupy sú skôr zamerané na zvládanie sekundárnych problémov, ktoré s výskytom histriónskej poruchy môžu súvisieť: riešenie problematických medziľudských vzťahov, osobných a pracovných konfliktov. Do určitej miery môže pomôcť aj tzv. náhľadová psychoterapia, alebo systematický rozvoj zručností riešiť emotívne situácie.

Životný štýl a histriónska porucha osobnosti

Životný štýl človeka s histriónskou poruchou osobnosti ovplyvnený prejavmi poruchy. Často sa vyskytujú rôzne dramaticky prežívané situácie a rôzne zvraty, ktoré vytvárajú stres. Stabilizácia výrazných výkyvov v správaní i prežívaní najmä cez dlhodobý vzťah môže pomôcť k zlepšeniu stavu a jeho stabilite.

Súvisiace ochorenia

Poruchy osobnosti súvisia s vyšším rizikom vzniku iných psychických porúch. Pri histriónskej poruche osobnosti existuje zvýšené riziko zneužívania návykových látok, najmä alkoholu a iných závislostí, depresívnych porúch a rôznych telesných ťažkostí, často s nejasným objektívnym nálezom, ale subjektívne prežívané veľmi negatívne.

Ako pomôcť chorému

Osoba s histriónskou poruchou osobnosti nevyhľadáva či nevyžaduje pomoc okolia kvôli prejavom, ale skôr následkom poruchy osobnosti. Snaha o pomoc či emocionálnu účasť na rozličných "životných drámach" človeka s histriónskou poruchou osobnosti môže byť dosť vyčerpávajúca. Upozorňovanie na to, že ide o typické a dlhodobejšie problémové správanie či prežívanie sa u človeka s histriónskou poruchou osobnosti zvyčajne stretáva so silným odmietnutím. Účinnejšie je skôr nepriame usmerňovanie v konkrétnych situáciách, ktoré môže osobe s histriónskou poruchou osobnosti pomôcť riešiť problémy konštruktívne a bez prílišného preháňania.

Inštitúcie

Podľa potreby psychiatrické ambulancie, ambulancie klinických psychológov a psychiatrické kliniky.

Internet

Liga za duševné zdravie - Informácie o duševnom zdraví a duševných poruchách všeobecne. Príznaky, liečba a prevencia rôznych duševných porúch. Kontakty na neziskové organizácie a pacientske združenia).
Stránka Vydavateľstva F, kde sa okrem ponuky mnohých kníh z oblasti duševného zdravia, psychológie, psychopatológie a psychiatrie nachádzajú aj voľne stiahnuteľné texty k tematike porúch osobnosti.

Často kladené otázky

Je histriónska porucha osobnosti to isté čo hystéria?

V starších diagnostických systémoch sa používal pojem hystéria, hysterická porucha osobnosti a podobne. Pojem hystéria (odvodený z pojmu maternica) pochádzal z antických čias, kedy sa predpokladalo, že problémy sú spôsobené "putujúcou maternicou v tele ženy" a teda jednak nesprávne implikoval príčinu poruchy, ale aj častejší výskyt u žien. V súčasnosti sa usudzuje, že navonok veľmi emotívne správanie a vnútri niekedy skôr plochejšie či depresívne prežívanie i ďalšie príznaky histriónskej poruchy osobnosti, sa vyskytujú v rovnakom percente u mužov i žien.

Literatúra

Literatúra:

• HERETIK, A., SR. Poruchy osobnosti. In: HERETIK, A., SR., HERETIK, A., jr. (eds). Klinická psychológia. Nové Zámky: Psychoprof, 2007. – všeobecný úvod k poruchám osobnosti, s uvedením symptómov rôznych porúch osobnosti.
• NOVÁK, T. Testy osobnosti. Prahe: Grada, 2004.
• PRAŠKO, J. A KOL. Poruchy osobnosti. Praha: Portál, 2003. Prehľadová monografia o poruchách osobnosti a ich liečbe.
• ROBINSON, D. J. Poruchy osobnosti podľa DSM-IV – vysvetlené. Trenčín: Vydavateľstvo F, 2006. Kniha čitateľná aj pre laikov s množstvo príkladov a vtipne podaná.

Zdroje:

• HERETIK, A., sr. Poruchy osobnosti. In: HERETIK, A., SR., HERETIK, A., jr. (eds). Klinická psychológia. Nové Zámky: Psychoprof, 2007.
• MAGNAVITA, J.J. Handbook of Personality Disorders. New Jersey: Willey & Sons. 2004.
• MKCH 10. Mezinárodní klasifikace nemocí. 10. revize. Duševní poruchy a poruchy chování. Popisy klinických příznakú a diagnostická vodítka. Praha: Psychiatrické centrum. 1996.
• PRAŠKO, J. a kol. Poruchy osobnosti. Praha: Portál, 2003. Prehľadová monografia o poruchách osobnosti a ich liečbe.

Autor:

Mgr. Anton Heretik, PhD., psychológ

Zdroj: www.zdravie.sk

Závislá porucha osobnosti

Definícia závislej poruchy osobnosti

Človek so závislou poruchou osobnosti je typický svojou dlhodobou snahou vytvárať a udržiavať také vzťahy s druhými ľuďmi, v ktorých je podriadený, nechá sa druhými viesť a prenecháva na nich preberanie zodpovednosti za veci, ktoré by mal riešiť sám. Osoba so závislou poruchou osobnosti často trpí pocitmi osamelosti a strachu z možného opustenia. Závislá porucha osobnosti sa považuje za najčastejšie sa vyskytujúcu poruchu. Výsledky výskumných štúdií sa výrazne líšia v odhade jej výskytu, v závislosti od krajiny ale aj použitej diagnostickej metódy. Výsledné odhady sa pohybujú v rozmedzí 2-15% dospelej populácie, o niečo častejšia je závislá porucha osobnosti u žien.

Príčiny vzniku závislej poruchy osobnosti

Príčiny výskytu závislej poruchy osobnosti nie sú dostatočne vyjasnené. Ako v prípade iných porúch osobnosti (a psychických porúch všeobecne) ide o interakciu medzi biologickými vplyvmi (dedičnosť) a vplyvmi prostredia najmä v rannom vývine a v období dospievania. K rizikovým faktorom pre vznik závislej poruchy osobnosti sa špecificky radí dlhodobá odkázanosť na pomoc zo strany rodičov a okolia v detstve v súvislosti s chronickým telesným ochorením, ale aj opustenosť rodičom či rodičmi v detstve. Silné a dlhodobé prežívanie bezmocnosti a odkázanosti na pomoc a dobrú vôľu druhých v detstve a mladosti podporujú vznik závislej poruchy osobnosti.
Ako pri iných poruchách osobnosti, aj pri závislej poruche osobnosti ide o extrémnu variantu existujúcich, aj adaptívnych vlastností osobnosti. Ľudia sú nevyhnutne odkázaní na radu, pomoc a spoluprácu s druhými. Schopnosť požiadať o pomoc a podporu a schopnosť sa prispôsobiť druhým patria teda k dôležitým sociálnym zručnostiam. V prípade závislej poruchy osobnosti ide ale o extrém a maladaptáciu: vytváranie závislosti od druhých, neprimerané prispôsobovanie sa, potláčanie vlastných záujmov, potrieb a práv a podobne. Nie je jednoduché určiť, čo už je neprimerane závislé správanie, pretože rôzne kultúry môžu mať veľmi odlišné požiadavky a normy pre správanie sa jej členov voči sebe a komunite alebo spoločnosti celkovo. V niektorých kultúrach sa vyžaduje rôzne závislé či nezávislé správanie podľa členstva v rôznych podskupinách (muži a ženy, deti a dospelí, podľa postavenia v komunite a podobne). Splnenie kritérií pre určenie diagnózy závislej poruchy osobnosti vyžaduje, aby toto správanie bolo neadaptívne, extrémne či neprimerané aj z hľadiska kultúrnych zvyklostí a súviselo s prežívaním chronických a silných vnútorných a/alebo interpersonálnych konfliktov.

Príznaky závislej poruchy osobnosti

Ako pri všetkých diagnózach porúch osobnosti aj pri paranoidnej poruche osobnosti musia byť splnené všeobecné diagnostické kritériá pre poruchy osobnosti podľa Medzinárodnej klasifikácie chorôb (MKCH-10): (Bližšie pozri Poruchy osobnosti)

• (a) výrazne disharmonické postoje a správanie, ktoré zvyčajne zahrňujú niekoľko funkčných oblastí, napr. afektivitu, vzrušivosť, kontrolu impulzivity, spôsoby vnímania, myslenia a štýl vzťahov k ostatným ľuďom,
• (b) abnormálny vzorec správania je trvalý, dlhodobý a nie je obmedzený na epizódy duševnej poruchy,
• (c) vzorec abnormálneho správania ovplyvňuje celú osobnosť a je jasne maladaptívna v širokom rozsahu osobných i sociálnych situácií,
• (d) vyššie uvedené prejavy sa vždy objavujú v priebehu detstva či dospievania a pokračujú do dospelosti,
• (e) porucha vedie k značnej osobnej nepohode, čo ale môže byť zrejmé až v neskoršom priebehu,
• (f) porucha je zvyčajne, nie vždy, spojená s významným zhoršením výkonu, ako v zamestnaní, tak aj v spoločenskej oblasti.

(podľa MKCH-10, s.178-179)

Špecifické kritériá pre diagnózu závislej poruchy osobnosti

Pre človeka so závislou poruchou osobnosti je typické:

• (a) povzbudzovanie iných ľudí, alebo dovoľovanie im, aby za neho preberali zodpovednosť za dôležité životné rozhodnutia,
• (b) podriaďovanie vlastných potrieb iným osobám, na ktorých je závislý a prílišné vyhovovanie ich prianiam,
• (c) neochota vznášať aj oprávnené požiadavky na ľudí, na ktorých je závislý,
• (d) pocity, že nie je vo svojej koži, keď je sám, následkom prehnaných obáv, že nie je schopný sa o seba postarať,
• (e) stálymi obavami, že bude opustený osobou, s ktorou má tesný vzťah a že sa bude musieť starať sám o seba,
• (f) obmedzenie schopností robiť bežné rozhodnutia bez nadmerného radenia sa a uisťovania sa u druhých ľudí.

Príklad:

Mladá žena po dvadsiatke navštívila na odporúčanie kamarátok psychoterapeuta. Problém s ktorým prišla, bol dlhodobý konfliktný vzťah s partnerom. Pacientka viní seba za problémy vo vzťahu, lebo je podľa vlastných slov "asi málo sexuálne vzrušivá a atraktívna, a partner preto trpí". V priebehu psychoterapie vyjde najavo, že o dosť starší partner má silné a dlhodobé problémy s alkoholom, správa sa k nej nevyrovnane, často aj fyzicky agresívne. Kontroluje, kde sa pohybuje a s kým sa kamaráti a žiarli na ňu. Napriek tomu, že si uvedomuje partnerove problémy, je presvedčená, že to "robí kvôli nej, v skutočnosti ju ale miluje a aj ona jeho". Pokúsila sa s ním rozísť, ale partner ju neustále kontaktoval, cítila sa veľmi sama a trpela záchvatmi úzkosti, tak sa k nemu vrátila.
Vyrastala v disharmonickej rodine, väčšinou sa o ňu staral otec, alebo starí rodičia, mama opakovane rodinu opustila a vrátila sa, mala k nej rozporuplný vzťah, od malička sa bála opustenia. Napriek tomu, že bola schopná a fyzicky atraktívna, trpela silnými pocitmi menejcennosti. Vždy si hľadala vzťahy so silnejšími, dominantnými osobami, či už to boli kamarátky, alebo partneri, ktorí boli často výrazne starší. V priebehu psychoterapie sa jej zlepšil náhľad na vlastné problematické závislé správanie, a jeho korene si uvedomovala. Mala však tendenciu sa neustále obviňovať a mala pocit, že sama nič nevie zmeniť. Postupne sa podarilo niektoré nežiadúce prejavy potlačiť, pacientka bola samostatnejšia, rozšírila si okruh známych i záujmov. Partner odmietol navštíviť psychoterapeuta, kritizoval pacientku, že chodí k "cvokárovi", ich partnerský vzťah pokračoval aj naďalej...

Rizikové faktory závislej poruchy osobnosti

K rizikovým faktorom pre vznik závislej poruchy osobnosti patrí výskyt tejto poruchy, ale aj úzkostnej či depresívnej poruchy v príbuzenstve, dlhodobé chronické ochorenie v detstve, kde je pacient výraznejšie odkázaný na pomoc okolia.

Diagnostika závislej poruchy osobnosti

Diagnostika závislej poruchy osobnosti stojí na dôkladnom klinickom rozhovore s pacientom a získaní podrobnej osobnej, rodinnej a pracovnej histórie (anamnézy) nielen od samotnej osoby ale najlepšie aj od blízkych ľudí – partnera/ky, rodiny, priateľov a pod.

Test závislej poruchy osobnosti

Existuje veľké množstvo "testov" osobnosti (úvodzovky pri slove test uvádzame preto, že ide v skutočnosti o dotazníky, testy sa v psychologickej terminológii používajú skôr pre úlohy so správnym riešením, kde je možné človeka porovnať s nejakou normovanou vzorkou – napr. inteligenčné testy). Mnohé sú dostupné aj on-line, mnohokrát je však ich pôvod aj kvalita sporná.
Ešte viac ako v iných prípadoch je potrebné zdôrazniť, že takto získaná "diagnóza" nemusí znamenať, že má človek poruchu osobnosti. A ako v prípade všetkých diagnóz platí: hlavným účelom diagnózy je zrozumiteľná a štandardná komunikácia medzi lekármi i ďalšími odborníkmi v oblasti zdravia, ktorá má slúžiť liečebným účelom!
Nižšie uvádzame jeden z online testov, ktorý vychádza zo štandardizovaného diagnostického interviewu pre poruchy osobnosti.
Test poruchy osobnosti
Opäť ale zdôrazňujeme, že aj v prípade tohto dotazníka ide len o orientačný výsledok, ktorý v žiadnom prípade nenahrádza kvalifikovanú odbornú diagnózu!
Záujemcom o problematiku porúch osobnosti tiež odporúčame prečítať knihu od D. J. ROBINSONA: Poruchy osobnosti podľa DSM-IV - vysvetlené. (pozri Literatúra), kde sú jednotlivé poruchy osobnosti popísané zrozumiteľne, zapamätateľne a aj vtipne.

Prevencia závislej poruchy osobnosti

Primárna prevencia pre rozvoj závislej poruchy osobnosti je odstraňovať rizikové faktory jej vzniku. V prípade existencie dlhodobých zdravotných problémov spojených so zvýšenou starostlivosťou a odkázanosťou dieťaťa od rodičov je vhodné nepreberať všetky úlohy a zodpovednosti na seba, ale podporovať a nechať dieťa nech sa s nimi snaží vysporiadať. To podporí v dieťati zdravú autonómiu a iniciatívu a zmenší pocit závislosti a odkázanosti od druhých. V prípade, ak je už závislá porucha rozvinutá, je vhodnou prevenciou vyhýbať sa vzťahom, kde aj zo strany partnera hrozí zrkadlové správanie – teda tendencie k prílišnej starostlivosti, dominancii a rozhodovaniu za druhých.

Liečba závislej poruchy osobnosti

Liečba závislej poruchy osobnosti je symptomatická – zameraná na zvládnutie situácií, v ktorých má človek so závislou poruchou osobnosti problémy. V prípade výskytu chronických úzkostných problémov je indikované podávanie antidepresív, nie však liekov na potláčanie úzkosti (anxiolytík), či liekov na spanie (hypnotík). Psychoterapia býva zameraná na podporu autonómnosti v správaní i prežívaní osoby so závislou poruchou osobnosti.
Súčasťou psychoterapie môže byť aj tréning zvládania situácií, v ktorých má osoba so závislou poruchou osobnosti pocit, že ich nezvládne bez pomoci. Je dosť pravdepodobné, že človek so závislou poruchou bude mať tendenciu opakovať závislé správanie aj voči psychoterapeutovi, s čím by ale mal psychoterapeut počítať a zvládať to.

Životný štýl so závislou poruchou osobnosti

Ako sme už spomenuli, pre človeka so závislou poruchou osobnosti je typické silné naviazanie sa na jednu či viac blízkych osôb, na ktoré sa spolieha. Vzdáva sa vlastnej samostatnosti a vyžaduje ich pozornosť a starostlivosť. Problémom takéhoto správania je oklieštenie vlastného nezávislého života a obmedzenia, ktoré z toho plynú, ako aj možná záťaž pre blízku osobu, na ktorej závisí. Pozitívna zmena životného štýlu súvisí s rozvojom vlastného rozhodovania a aktivity, vlastnej samostatnosti a autonómie. Znamená to rozvíjať aj iné vzťahy, skúšať nové aktivity a podobne.

Ako pomôcť chorému

Hlavným problémom človeka so závislou poruchou osobnosti je prílišné oddávanie sa a spoliehanie na pomoc od druhých ľudí. To vytvára problém, ako účinne pomôcť osobe so závislou poruchou osobnosti a nepodporiť tento dysfunkčný vzorec správania. Odmietanie ani posmievanie však nie sú vhodnou stratégiou pomoci. Osobu so závislou poruchou osobnosti je vhodné podporovať v jej autonómnych rozhodnutiach a činnostiach, a oceniť výsledok či snahu, ale nenechať sa zatiahnuť do riešenia problémov alebo vykonávania aktivít za ňu. Lepšie je ísť systémom malých krokov a opakovane, ale nie príliš okato, povzbudzovať nezávislé aktivity a rozhodnutia.

Súvisiace ochorenia závislej poruchy osobnosti

Prítomnosť závislej poruchy osobnosti súvisí s vyšším rizikom výskytu inej psychickej poruchy, najmä úzkostných porúch ako sú generalizovaná úzkostná porucha, či panická porucha, depresívna porucha, najmä tzv. veľkej depresie. Existuje tiež vyššie riziko vzniku závislosti od návykových látok najmä alkoholu, liekov proti úzkosti a na spanie. Pri závislej poruche osobnosti existuje aj vyššie riziko výskytu rôznych psychosomatických porúch.

Inštitúcie

Podľa potreby psychiatrické ambulancie, ambulancie klinických psychológov a psychiatrické kliniky.

Internet

www.uzkost.sk - portál o úzkosti všeobecne, úzkostných poruchách a ich liečbe.
Liga za duševné zdravie - Informácie o duševnom zdraví a duševných poruchách všeobecne. Príznaky, liečba a prevencia rôznych duševných porúch. Kontakty na neziskové organizácie a pacientske združenia).
Stránka Vydavateľstva F, kde sa okrem ponuky mnohých kníh z oblasti duševného zdravia, psychológie, psychopatológie a psychiatrie nachádzajú aj voľne stiahnuteľné texty k tematike porúch osobnosti.

Literatúra

Literatúra:

• HERETIK, A., sr. Poruchy osobnosti. In: HERETIK, A., SR., HERETIK, A., jr. (eds). Klinická psychológia. Nové Zámky: Psychoprof, 2007. (Všeobecný úvod k poruchám osobnosti, s uvedením symptómov rôznych porúch osobnosti).
• NOVÁK, T. Testy osobnosti. Prahe: Grada, 2004.
• PRAŠKO, J. A KOL. Poruchy osobnosti. Praha: Portál, 2003. (Prehľadová monografia o poruchách osobnosti a ich liečbe).
• PRAŠKO, J. Jak se zbavit napětí, stresu a úzkosti. Praha: Grada, 2002. (Psychologické, psychoterapeutické postupy s cieľom zredukovať príznaky napätia a úzkosti).
• ROBINSON, D. J. Poruchy osobnosti podľa DSM-IV – vysvetlené. Trenčín: Vydavateľstvo F, 2006. (Kniha čitateľná aj pre laikov, s množstvo príkladov a vtipne podaná).

Zdroje:

• HERETIK, A., sr. Poruchy osobnosti. In: HERETIK, A., SR., HERETIK, A., jr. (eds). Klinická psychológia. Nové Zámky: Psychoprof, 2007.
• MAGNAVITA, J.J. Handbook of Personality Disorders. New Jersey: Willey & Sons. 2004.
• MKCH 10. Mezinárodní klasifikace nemocí. 10. revize. Duševní poruchy a poruchy chování. Popisy klinických příznakú a diagnostická vodítka. Praha: Psychiatrické centrum. 1996.
• PRAŠKO, J. a kol. Poruchy osobnosti. Praha: Portál, 2003.

Obrázok: Obraz Le printemps, francouzský malíř Pierre Auguste Cot, http://cs.wikipedia.org

Autor:

Mgr. Anton Heretik, PhD., psychológ

Zdroj: http://www.zdravie.sk

Paranoidná porucha osobnosti

Definícia a princíp fungovania

Paranoidná porucha osobnosti je jednou zo špecifických porúch osobnosti. Typickými prejavmi paranoidnej poruchy osobnosti sú: nadmerná citlivosť voči svojej osobe, najmä voči skutočnému či domnelému odmietaniu, odstrkovaniu a podobne, nedôverčivé, nepriateľské a agresívne správanie voči okoliu.
Človek s paranoidnou poruchou osobnosti si vnímané krivdy, ponižovanie či vysmievanie dlhodobo pamätá, zvýrazňovať alebo prekrúca ich význam. Má tendencie k vytváraniu komplexnejších teórií, prečo sa iní ľudia, skupiny ľudí, či celý spoločnosť správa nepriateľsky voči jeho osobe. To môže byť príčinou častejšieho výskytu paranoidnej poruchy u náboženských či ideologických fanatikov a kverulantov (chronickí sťažovatelia). Ide o zriedkavú poruchu osobnosti, ktorá sa vyskytuje asi o 0,5-1% dospelých, najmä u mužov.

Príznaky

Ako pri všetkých diagnózach porúch osobnosti aj pri paranoidnej poruche osobnosti musia byť splnené všeobecné diagnostické kritériá pre poruchy osobnosti podľa Medzinárodnej klasifikácie chorôb (MKCH-10): (Bližšie pozri Poruchy osobnosti)
Musí ísť o dlhodobé stavy, ktoré sa nedajú prisúdiť poškodeniu mozgu, inej psychiatrickej poruche a ktoré vyhovujú nasledovným kritériám:

• (a) výrazne disharmonické postoje a správanie, ktoré zvyčajne zahrňujú niekoľko funkčných oblastí, napr. afektivitu, vzrušivosť, kontrolu impulzivity, spôsoby vnímania, myslenia a štýl vzťahov k ostatným ľuďom,
• (b) abnormálny vzorec správania je trvalý, dlhodobý a nie je obmedzený na epizódy duševnej poruchy,
• (c) vzorec abnormálneho správania ovplyvňuje celú osobnosť a je jasne maladaptívna v širokom rozsahu osobných i sociálnych situácií,
• (d) vyššie uvedené prejavy sa vždy objavujú v priebehu detstva či dospievania a pokračujú do dospelosti,
• (e) porucha vedie k značnej osobnej nepohode, čo ale môže byť zrejmé až v neskoršom priebehu,
• (f) porucha je zvyčajne, nie vždy, spojená s významným zhoršením výkonu, ako v zamestnaní, tak aj v spoločenskej oblasti.

(podľa MKCH-10, s.178-179)

Špecifické kritériá pre diagnózu paranoidnej poruchy osobnosti

Táto porucha je typická:

• (a) nadmernou citlivosťou voči odstrkovaniu či odmietaniu,
• (b) tendenciou k vytrvalej zášti , t.j. odmietanie odpustiť urážky, urazená ješitnosť, odmietanie k zľahčovaniu a k bezpráviu,
• (c) podozrievavosťou so sklonom prekrúcať a chybne interpretovať neutrálne a priateľské správanie druhých ako nepriateľské a pohŕdavé,
• (d) bojovným a úporným zmyslom pre osobné práva, bez ohľadu na vonkajšiu situáciu,
• (e) opakovaným neoprávneným podozrievaním, čo sa týka manželského alebo iného sexuálneho partnera,
• (f) sklonom zdôrazňovať dôležitosť vlastného ega, ktorá sa prejavuje trvalým vzťahovaním všetkého k svojej osobe,
• (g) zaoberaním sa nepodloženým, konšpiračným vysvetľovaním udalostí okolo seba či sveta vôbec.

(podľa MKCH-10, s. 179, upravené)

Vylučujúcimi kritériami pre paranoidnú poruchu osobnosti sú schizofrénia a porucha s bludmi. Pri týchto poruchách sa môžu objavovať paranoidné presvedčenia a správanie. Tieto poruchy však majú iné príčiny, iný vývoj aj odlišné základné symptómy.

Príklady:

Pani s paranoidnou poruchou osobnosti, v súčasnosti v staršom strednom veku má chronické problémy vo svojom zamestnaní. Svoju prácu robí svedomite, ale má neustále konflikty s kolektívom, kde podozrieva jednotlivé osoby i celý kolektív z rôznych nepriateľských aktivít voči svojej osobe. Aj nevinné poznámky, ktoré sa netýkajú jej osoby, vzťahuje na seba, následne býva nepriateľská, odmietavá a slovne agresívna.
Vo svojom bydlisku má tiež viacero chronických konfliktov so susedmi. Je presvedčená, že v nemocnici, kde jej operovali koleno, sa k nej nesprávali dostatočne citlivo, nezvolili vhodnú liečbu a pacientka z vedľajšej izby ju opakovane ohovárala pri raňajkách pred ostatnými pacientkami. Nemocnici poslala viacero listov s rôznymi sťažnosťami, sťažuje sa aj na Úrade pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou. Vždy bola veľmi citlivá, skôr uzavretá, a príznaky sa stali zjavnými až v dospelosti. Žije sama. Z blízkych ľudí sa pravidelnejšie stretáva len so svojou sestrou.
Pán s paranoidnou poruchou osobnosti je presvedčený o systematickej perzekúcii zo strany štátu voči svojej osobe. Opakovane a hromadne píše na rôzne ustanovizne – úrady, inštitúcie a aj niektorým mimovládnym organizáciám. V listoch sa sťažuje na príkoria z ich strany, prípadne upozorňuje iné inštitúcie na príkoria, ktoré boli údajne spôsobené jeho osobe a podobne. Mnohokrát hromadne podával rôzne neprimerané sťažnosti na súdy a iné správne úrady a sťažoval sa na ich zamietnutie ďalším úradom.
Keďže ide o dlhodobú, neprimeranú a rozsiahlu činnosť, ktorá následne zaťažuje úrady, prebieha s ním súdne jednanie o zbavenie svojprávnosti v rámci podávania podnetov a sťažností na úrady. Súčasťou súdneho konania je aj odborný posudok súdneho znalca – psychiatra. Na znalca sa sťažuje tiež. Je dlhodobo presvedčený o tom, že celý svet riadia Slobodomurári. Tí vedia o každom všetko, ale sú špeciálne zameraný na jeho osobu, keďže proti nim aktívne vystupuje a uvedomujú si jeho výnimočnosť. Aj v tejto veci podáva rôzne podnety a sťažnosti, študuje literatúru a internetové zdroje k téme.

Rizikové faktory

Rizikové faktory pre vznik paranoidnej poruchy nie sú dostatočne známe. Sú určité predpoklady o zvýšenom riziku dedičnosti niektorých vlastností, ktoré môžu vytvárať predpoklady pre vznik paranoidnej poruchy osobnosti. Niekedy sa pozoruje, že paranoidná porucha sa môže dlhodobo zhoršiť či rozvinúť, napr. po nejakom silnom konfliktnom zážitku najmä s autoritou – vrátane úradov, zamestnávateľa a podobne. Na rozdiel od väčšiny u ľudí s predispozíciou k paranoidnej poruche osobnosti nedochádza po čase k zabudnutiu domnelej či skutočnej krivdy, ale naopak, v vystupňovaniu zášti, nepriateľstva a ich rozšírenia na väčší okruh spoločnosti.

Diagnostika

Ako pri všetkých poruchách osobnosti platí, že diagnostika paranoidnej poruchy osobnosti stojí na dobrom klinickom rozhovore s pacientom a získaní podrobnej osobnej, rodinnej a pracovnej histórie (anamnézy) nielen od samotnej osoby ale najlepšie aj od blízkych ľudí – partnera/ky, rodiny, priateľov a pod. Porucha osobnosti by nemala byť v žiadnom prípade diagnostikovaná narýchlo a len na základe jednej metódy posúdenia (napr. osobnostného dotazníka, či rozhovoru). V prípade paranoidnej poruchy osobnosti sa sleduje aj prítomnosť, trvanie, sila nerealistických paranoidných presvedčení a ich vplyv na správanie osoby, vzťahy s blízkymi o okolím.

Test

Existuje veľké množstvo „testov“ osobnosti (úvodzovky pri slove test uvádzame preto, že ide v skutočnosti o dotazníky, testy sa v psychologickej terminológii používajú skôr pre úlohy so správnym riešením, kde je možné človeka porovnať s nejakou normovanou vzorkou – napr. inteligenčné testy). Mnohé sú dostupné aj on-line, mnohokrát je však ich pôvod aj kvalita sporná.
Ešte viac ako v iných prípadoch je potrebné zdôrazniť, že takto získaná „diagnóza“ nemusí znamenať, že má človek poruchu osobnosti. A ako v prípade všetkých diagnóz platí: hlavným účelom diagnózy je zrozumiteľná a štandardná komunikácia medzi lekármi i ďalšími odborníkmi v oblasti zdravia, ktorá má slúžiť liečebným účelom!
Nižšie uvádzame jeden z online dotazníkov, ktorý vychádza zo štandardizovaného diagnostického interviewu pre poruchy osobnosti vrátane paranoidnej poruchy osobnosti.
Test poruchy osobnosti
Opäť ale zdôrazňujeme, že aj v prípade tohto dotazníka ide len o orientačný výsledok, ktorý v žiadnom prípade nenahrádza kvalifikovanú odbornú diagnózu!
Záujemcom o problematiku porúch osobnosti tiež odporúčame prečítať knihu od D. J. ROBINSONA: Poruchy osobnosti podľa DSM-IV vysvetlené. (pozri Literatúra), kde sú jednotlivé poruchy osobnosti popísané zrozumiteľne, zapamätateľne a aj vtipne.

Prevencia

Vzhľadom k nedostatočným znalostiam o príčinách a rizikových faktoroch je ťažké uviesť špecifické postupy, ktoré by pomohli predchádzať či znížiť riziko rozvoja paranoidnej poruchy osobnosti.

Liečba

Liečba porúch osobnosti je problematická. Osobnostné vlastnosti s ktorými problémové správanie a prežívanie súvisia sú stabilné a ťažko meniteľné. V prípade paranoidnej poruchy osobnosti, nemávajú ľudia s touto poruchou záujem o nijakú formu liečby a akékoľvek snahy o korekcie zo strany blízkych či odborníkov sú vnímané veľmi negatívne a skôr môžu zhoršovať príznaky a správanie človeka s paranoidnou poruchou osobnosti.
V prípade spolupráce je možné zlepšovať niektoré komunikačné zručnosti, spôsoby zvládania záťaže a konfliktov a podobne. Prípadná snaha o potlačenie vystupňovaných príznakov poruchy osobnosti liekmi nebýva úspešná a z dôvodu podozrievavosti človeka s touto poruchou vedie k zhoršeniu spolupráce s lekármi ale aj inými inštitúciami.

Životný štýl

Životný štýl človeka s paranoidnou poruchou osobnosti môže byť v súvislosti s jej typickými príznakmi výrazne narušený. Problémy sa môžu týkať zamestnania a medziľudských vzťahov a vzťahov k inštitúciám, čo môže v extrémnom prípade viesť k neschopnosti sa zamestnať, či udržať si zamestnanie a vzťahy, k chronickým konfliktom a sťažnostiam na úradoch a voči nim. Z dôvodu podozrievavosti voči motívom druhých a slabého náhľadu na svoju poruchu býva problém nejako aktívne meniť životný štýl.
Niekedy je potrebné sa sústrediť na jednoduché kroky a prevenciu možných konfliktov s druhými. Dôležitá je jednoduchá priama komunikácia, nepoužívať metafory, vtipy či zľahčovanie, ktoré si osoba s paranoidnou poruchou osobnosti často vyloží ako zosmiešňovanie a znevažovanie svojej osoby.

Súvisiace ochorenia

Ako pri všetkých poruchách osobnosti je aj pri paranoidnej poruche osobnosti zvýšené riziko pre rozvoj inej psychickej poruchy. Zvýšené je riziko rozvoja psychózy či psychotických príznakov. Vzhľadom k tomu, že nerealistické až bludné presvedčenia môžu viesť aj k zvláštnemu správaniu ohľadne vlastného zdravotného stavu (napr. umývanie sa v koncentrovaných dezinfekčných prostriedkoch), stravovania (zvláštny výber stravy, hladovanie) či životného štýlu (celkový stres v súvislosti s paranoidnými presvedčeniami a následkami správania pod ich vplyvom) existuje aj vyššie riziko vzniku telesných porúch.

Ako pomôcť chorému

Vzhľadom k vyššie uvedenému sú možnosti pomôcť človeku s paranoidnou poruchou osobnosti dosť obmedzené. Niekedy môže ísť o praktickú pomoc, napr. pri kontakte s úradmi či pri iných bežných činnostiach, kde môže mať osoba s paranoidnou poruchou osobnosti problémy. Vyhováranie či kritizovanie paranoidných presvedčení a správania zvyčajne nevedie k ich korekcii, naopak sa môže stať, že sa takéto presvedčenia ešte upevnia, prípadne vás človek s takouto poruchou osobnosti „zaradí“ do svojho videnia sveta ako ďalšieho nepriateľa.

Inštitúcie

Podľa potreby psychiatrické ambulancie, ambulancie klinických psychológov a psychiatrické kliniky.

Internet

Liga za duševné zdravie - Informácie o duševnom zdraví a duševných poruchách všeobecne. Príznaky, liečba a prevencia rôznych duševných porúch. Kontakty na neziskové organizácie a pacientske združenia).
Stránka Vydavateľstva F, kde sa okrem ponuky mnohých kníh z oblasti duševného zdravia, psychológie, psychopatológie a psychiatrie nachádzajú aj voľne stiahnuteľné texty k tematike porúch osobnosti.

Často kladené otázky

Je paranoidná porucha osobnosti to isté ako schizofrénia?

V tomto prípade ide o dve odlišné poruchy. Schizofrénia sa v úvodných fázach prejavuje najmä výraznými poruchami myslenia (napríklad bludy), emócií a správania (bizarné správanie, problém s plánovaním kontrolovaním vlastného správania). V neskoršom štádiu býva v popredí uzavretosť, poruchy prežívania radosti a problém s motiváciou. Paranoidná porucha je z hľadiska základných príznakov stabilná, v popredí je tendencia vnímať svet okolo ako nepriateľské miesto s tendenciami správať sa voči druhým odmietavo a agresívne. Čo môže byť pri oboch poruchách podobné sú príznaky paranoidity – paranoidných presvedčení o nepriateľských motívoch druhých ľudí, ale aj vlastnej sebadôležitosti (pozri o paranoidite nižšie v časti Slovník).

Nedajú sa nesprávne paranoidné presvedčenia človeku s paranoidnou poruchou osobnosti nejako „vyhovoriť“?

Paranoidné presvedčenia a aktívne správanie pod ich vplyvom, sú základnými príznakmi tejto poruchy osobnosti. Snaha ich nejako vyhovoriť či zmeniť nebýva úspešná. Z dôvodu podozrievavosti voči motívom druhých ľudí sa môže stať pravý, že presvedčenia, ktoré spochybňujeme sa u človeka s paranoidnou poruchou osobnosti ešte utvrdia a zvýši sa jeho nedôvera či nepriateľskosť voči našej osobe.

Slovník

Paranoidita (paranoja) – široké označenie pre trvalé paranoidné presvedčenia a správanie. Paranoidnými presvedčeniami sú najčastejšie presvedčenia o nepriateľskej motivácii či správaniu okolia a spoločnosti voči svojej osobe . Tieto presvedčenia sa buď nezakladajú na pravde alebo sú významným prekrútením skutočnosti.
Človek s paranoidnými presvedčeniami väčšinou nie je schopný či ochotný ich prehodnotiť a konfrontovať s realitou a nevyvrátiteľne trvá na ich pravdivosti s presvedčení, že úkor či nepriateľstvo zo strany druhých je zámerným konaním voči svojej osobe. Príznaky paranoidity sa nevyskytujú len pri paranoidnej poruche osobnosti, ale aj pri viacerých psychických poruchách – pri rôznych psychotických poruchách, ako je schizofrénia či bipolárna afektívna porucha (mánio - depresívna porucha).
Paranoidné prežívanie vzniká tiež ako akútny príznak či dlhodobý následok užívania niektorých drog, najmä stimulancií (pervitin) a halucinogénov (LSD, Marihuana). Paranoidné príznaky sa pri týchto poruchách zvyknú líšiť svojim obsahom, ale aj dĺžkou trvania. Pri schizofrénii i manickej fáze bipolárnej afektívnej poruchy sa často vyskytujú extrémnejšie paranoidné prejavy – paranoidné bludy, napr. že som vyvolený a ide po mne ŠTB, že myšlienkami ovládam počasie, ale nezvyknú byť také dlhodobé či systematicky prepracované ako pri paranoidnej poruche osobnosti.
Paranoik – v bežnej reči sa používa na označenie človeka, ktorý sa správa neprimerane podozrievavo voči okoliu a je presvedčený, že sa mu schválne deje nejaké príkorie. V odbornej komunikácii sa tento termín nezvykne používať.

Literatúra - Zdroje

Literatúra:

• HERETIK, A., sr. Poruchy osobnosti. In: HERETIK, A., SR., HERETIK, A., jr. (eds). Klinická psychológia. Nové Zámky: Psychoprof, 2007. – všeobecný úvod k poruchám osobnosti, s uvedením symptómov rôznych porúch osobnosti.
• NOVÁK, T. Testy osobnosti. Prahe: Grada, 2004. Rozličné dotazníky a hry na lepšie sebaspoznnanie.
• PRAŠKO, J. a kol. Poruchy osobnosti. Praha: Portál, 2003. Prehľadová monografia o poruchách osobnosti a ich liečbe.
• ROBINSON, D. J. Poruchy osobnosti podľa DSM-IV – vysvetlené. Trenčín: Vydavateľstvo F, 2006. Kniha čitateľná aj pre laikov, s množstvo príkladov a vtipne podaná.

Zdroje:

• HERETIK, A., sr. Poruchy osobnosti. In: HERETIK, A., SR., HERETIK, A., jr. (eds). Klinická psychológia. Nové Zámky: Psychoprof, 2007.
• MAGNAVITA, J.J. Handbook of Personality Disorders. New Jersey: Willey & Sons. 2004.
• MKCH 10. Mezinárodní klasifikace nemocí. 10. revize. Duševní poruchy a poruchy chování. Popisy klinických příznakú a diagnostická vodítka. Praha: Psychiatrické centrum. 1996.
• PRAŠKO, J. a kol. Poruchy osobnosti. Praha: Portál, 2003.

Autor:

Mgr. Anton Heretik, PhD., psychológ

Obrázok: http://ru.wikipedia.org

Zdroj: http://www.zdravie.sk

Disociálna porucha osobnosti

Antisocial Personality Disorder

Definícia disociálnej poruchy osobnosti

Disociálna porucha osobnosti sa prejavuje významnými problémami vzťahu medzi jednotlivcom s touto poruchou a spoločnosťou, v ktorej žije. Najčastejšie ide o správanie spojené s asociálnymi až antisociálnymi následkami, nerešpektovaním bežných noriem a pravidiel správania, vrátane porušovania zákona.

Typickými prejavmi antisociálnej poruchy osobnosti môžu byť kradnutie, klamanie, podvádzanie, ničenie či ľahostajnosť voči spoločnosti aj blízkym ľuďom. Súčasťou vnútorného prežívania u osoby s disociálnou poruchou osobnosti je nezáujem o emócie, myšlienky a potreby druhých ľudí spojené s nízkou emocionálnou reaktivitou v prípade, že je iným ľuďom spôsobovaná ujma. Vlastné záujmy, potreby či emócie sú výrazne povýšené nad záujmy druhých ľudí a spoločnosť. Človek s disociálnou poruchou osobnosti zvykne s ostatnými jednať veľmi chladne, manipulatívne a inštrumentálne.

Takéto správanie ale nie je dané problémami s pochopením noriem a morálky, ale skôr s emocionálnou plytkosťou vo vzťahu k druhým, ktorá býva spojená so silnou citlivosťou voči vlastným emóciám či potrebám a problémom ovládnuť vlastné emócie a impulzy. Porušovanie pravidiel, neschopnosť sa prispôsobiť, nízka empatia a agresivita môžu, ale nemusia, byť prítomné už v detstve. Porucha sa vyskytuje častejšie u mužov. Podľa klasifikačných diagnostických kritérií sa odhaduje, že disociálna porucha osobnosti sa vyskytuje u asi 3% bežnej dospelej populácie, ale napríklad u vyše 60% väzenskej populácie.

Príčiny vzniku disociálnej poruchy osobnosti

Príčiny vzniku nie sú dostatočne objasnené. Pravdepodobné sú aj dedičné faktory a biologické vplyvy – prenatálne (pred narodením počas tehotenstva matky) aj rané poškodenia mozgu v dôležitých vývinových fázach. Z tohto dôvodu je ťažké oddeliť dedičné vplyvy od vplyvov výchovy. Na rozvoj asociálnej poruchy osobnosti má vplyv aj dospievanie v mestských štvrtiach z vysokou mierou krimilality, užívania drog a asociálneho správania, najmä ak je pôvodná rodina výrazne dysfunkčná.

Príznaky disociálnej poruchy osobnosti

Ako pri všetkých diagnózach porúch osobnosti aj pri paranoidnej poruche osobnosti musia byť splnené všeobecné diagnostické kritériá pre poruchy osobnosti podľa Medzinárodnej klasifikácie chorôb (MKCH-10): (Bližšie pozri Poruchy osobnosti)
Musí ísť o dlhodobé stavy, ktoré sa nedajú prisúdiť poškodeniu mozgu, inej psychiatrickej poruche a ktoré vyhovujú nasledovným kritériám:

• (a) výrazne disharmonické postoje a správanie, ktoré zvyčajne zahrňujú niekoľko funkčných oblastí, napr. afektivitu, vzrušivosť, kontrolu impulzivity, spôsoby vnímania, myslenia a štýl vzťahov k ostatným ľuďom,
• (b) abnormálny vzorec správania je trvalý, dlhodobý a nie je obmedzený na epizódy duševnej poruchy,
• (c) vzorec abnormálneho správania ovplyvňuje celú osobnosť a je jasne maladaptívna v širokom rozsahu osobných i sociálnych situácií,
• (d) vyššie uvedené prejavy sa vždy objavujú v priebehu detstva či dospievania a pokračujú do dospelosti,
• (e) porucha vedie k značnej osobnej nepohode, čo ale môže byť zrejmé až v neskoršom priebehu,
• (f) porucha je zvyčajne, nie vždy, spojená s významným zhoršením výkonu, ako v zamestnaní, tak aj v spoločenskej oblasti.

(podľa MKCH-10, s.178-179)

Špecifické kritériá pre diagnózu disociálnej poruchy osobnosti

Disociálna porucha osobnosti charakteristická nasledovnými prejavmi:

• (a) neľútostný nezáujem o city druhých ľudí,
• (b) neotrasiteľný a trvalý postoj nezodpovednosti a bezohľadnosti voči spoločenským normám, pravidlám a záväzkom,
• (c) neschopnosť udržať trvalé vzťahy, pri schopnosti vzťahy bez problémov utvárať,
• (d) veľmi nízka tolerancia k frustrácii a nízky prah pre uvoľnenie agresie, vrátane násilia,
• (e) neschopnosť pociťovať vinu a poučiť sa zo skúsenosti, zvlášť z trestu,
• (f) výrazné tendencie zvaľovať vinu na iných, alebo poskytovanie rôznych racionalizácií pre správanie, ktoré jednotlivca privádza do konfliktov so spoločnosťou.

Príznaky disociálnej poruchy osobnosti bývajú najvýraznejšie v ranej dospelosti a jej prejavy zvyknú ustupovať po 30. roku života.

Príklad:

22-ročný muž má v anamnéze viacero vážnejších priestupkov i trestných činov v súvislosti s vandalizmom, drobnými krádežami, príležitostným predajom drog a kradnutých vecí. Nadmerne užíval drogy a hrával na automatoch, v súčasnosti nejaví známky závislosti. Napriek opakovaným konfliktom so zákonom, nie je schopný a ani ochotný s problémovým správaním prestať. Je presvedčený, že je okolie na neho príliš prísne: "veď všetci kradnú, len sa netreba nechať chytiť".
Za svoje správanie podľa neho môže otec alkoholik, ktorý sa správal agresívne k nemu i k matke a tiež sa dopúšťal rôznych priestupkov: "Z toho má tie depresie". V súčasnosti žije so svojou matkou, viackrát si od nej požičal peniaze, ktoré nevrátil, alebo jej ich rovno ukradol. Aj ju obviňuje za svoje problémy a je presvedčený, že sa má o neho starať, "...keď mu tak pokazila detstvo". Dlhodobú partnerku nemá, skôr príležitostné vzťahy.

Rizikové faktory disociálnej poruchy osobnosti

Okrem dedičných vplyvov je rizikovým faktorom nepriaznivá situácia v pôvodnej rodine spolu s významným vplyvom asociálnej subkultúry, v ktorej si mladý človek nachádza náhradnú rodinu a vzor. Vyššie riziko vzniku disociálnej poruchy osobnosti súvisí s dospievaním v mestských štvrtiach s vysokou nezamestnanosťou, kriminalitou, užívaním drog, či asociálnym správaním celkovo (vandalizmus a podobne). Vyšší výskyt disociálnej poruchy pozornosti sa pozoruje u mužov s príznakmi poruchy pozornosti a hyperaktivitou v detstve.

Diagnostika disociálnej poruchy osobnosti

Tak, ako pri všetkých poruchách osobnosti, aj pri disociálnej poruche osobnosti stojí jej diagnostika na kvalitnom klinickom rozhovore s pacientom a získaní podrobnej osobnej, rodinnej a pracovnej histórie (anamnézy) nielen od samotnej osoby, ale najlepšie aj od blízkych ľudí – partnera/ky, rodiny, priateľov a pod. Porucha osobnosti by nemala byť v žiadnom prípade diagnostikovaná narýchlo a len na základe jednej metódy posúdenia (napr. osobnostného dotazníka, alebo rozhovoru).
Pri disociálnej poruche osobnosti sledujeme výskyt, trvanie problémového správania v súvislosti s porušovaním noriem ako sú priestupky, problémy v škole, policajné vyšetrovanie či odsúdenie v súvislosti s kriminálnou činnosťou. V rozhovore sa zameriavame na postoje a presvedčenia osoby s disociálnou poruchou, kde by mala byť pozorovateľná nízka miera ľútosti za svoje činy a ľútosti či záujmu k druhým spolu s racionalizáciami vlastného asociálneho správania.

Test disociálnej poruchy osobnosti

Existuje veľké množstvo "testov" osobnosti (úvodzovky pri slove test uvádzame preto, že ide v skutočnosti o dotazníky, testy sa v psychologickej terminológii používajú skôr pre úlohy so správnym riešením, kde je možné človeka porovnať s nejakou normovanou vzorkou – napr. inteligenčné testy). Mnohé sú dostupné aj on-line, mnohokrát je však ich pôvod aj kvalita sporná.
Ešte viac ako v iných prípadoch je potrebné zdôrazniť, že takto získaná "diagnóza" nemusí znamenať, že má človek poruchu osobnosti. A ako v prípade všetkých diagnóz platí: hlavným účelom diagnózy je zrozumiteľná a štandardná komunikácia medzi lekármi i ďalšími odborníkmi v oblasti zdravia, ktorá má slúžiť liečebným účelom!
Nižšie uvádzame jeden z online dotazníkov, ktorý vychádza zo štandardizovaného diagnostického interviewu pre poruchy osobnosti vrátane paranoidnej poruchy osobnosti.
Test poruchy osobnosti
Opäť ale zdôrazňujeme, že aj v prípade tohto dotazníka ide len o orientačný výsledok, ktorý v žiadnom prípade nenahrádza kvalifikovanú odbornú diagnózu!
Záujemcom o problematiku porúch osobnosti tiež odporúčame prečítať knihu od D. J. ROBINSONA: Poruchy osobnosti podľa DSM-IV vysvetlené. (pozri Literatúra), kde sú jednotlivé poruchy osobnosti popísané zrozumiteľne, zapamätateľne a aj vtipne.

Prevencia disociálnej poruchy osobnosti

Určitou prevenciou je dobré rodinné prostredie a zázemie a život mimo rizikových komunít (pozri Príčiny vzniku a Rizikové faktory).

Liečba disociálnej poruchy osobnosti

Liečba porúch osobnosti je vždy symptomatická – zameraná na problémové správanie. Keďže ide o stabilné, dlhodobé stavy – zmena základných osobnostných nastavení je málo pravdepodobná. V prípade disociálnej poruchy je to ešte skomplikované tým, že z povahy základných príznakov nemajú osoby s touto poruchou osobnosti záujem ani motiváciu k liečbe, psychoterapii či nejakej systematickej zmene správania. Zvyčajne sa podrobujú liečbe či inej intervencii len z donútenia alebo zištného dôvodu napr. v súvislosti s odpykávaním si trestného činu ak to môže znížiť dĺžku jeho trvania, či v súvislosti s liečbou závislosti.
Priebeh psychoterapeutie je zvyčajne veľmi frustrujúci pre psyhoterapeuta aj osobu s disociálnou poruchou osobnosti, kvôli neochote a nemotivovanosti na sebe pracovať, formálnej alebo predstieranej spolupráci, snahe o manipuláciu psychoterapeuta. V prípade zhoršenia psychického stavu v súvislosti s disociálnou poruchou sa neodporúča podávanie liekov proti úzkosti, ani iných liekov, na ktoré môže vzniknúť závislosť.

Životný štýl disociálnej poruchy osobnosti

Životný štýl osoby s disociálnou poruchou osobnosti významne súvisí s prejavmi tejto poruchy a nesie tak viaceré spoločenské aj zdravotné riziká. Z dôvodu nedostatku reálnej motivácie k zmene nemávajú ľudia s touto poruchou záujem svoj životný štýl meniť.

Súvisiace ochorenia disociálnej poruchy osobnosti

Ako sme už spomenuli, poruchy osobnosti súvisia s vyšším rizikom vzniku iných psychických porúch. Pri disociálnej poruche správania existuje zvýšené riziko zneužívania návykových látok, gambligu, depresie a tiež sexuálne prenosných ochorení.

Ako pomôcť chorému

Osoby s disociálnou poruchou zvyčajne nemajú ozajstný záujem meniť svoje problémové správanie. Človek s disociálnou poruchou osobnosti môže predstierať záujem o spoluprácu či poskytnutie pomoci, ale len v prípade, že sa mu to hodí – existuje vysoké riziko zavádzania, klamania či manipulácie okolia.

Inštitúcie

Podľa potreby: psychiatrické ambulancie, ambulancie klinických psychológov a psychiatrické kliniky.

Internet

Liga za duševné zdravie - Informácie o duševnom zdraví a duševných poruchách všeobecne. Príznaky, liečba a prevencia rôznych duševných porúch. Kontakty na neziskové organizácie a pacientske združenia).
Stránka Vydavateľstva F, kde sa okrem ponuky mnohých kníh z oblasti duševného zdravia, psychológie, psychopatológie a psychiatrie nachádzajú aj voľne stiahnuteľné texty k tematike porúch osobnosti.

Slovník

Psychopatia – pôvodné označenie pre poruchu osobnosti všeobecne. Dnes sa už v oficiálnej diagnostike nepoužíva aj z dôvodov významného posunu jej používania v bežnej komunikácii, kedy sa ňou označuje chladné či nepriateľské, silne nespoločenské či protispoločenské prejavy, ktoré súvisia práve s disociálnou poruchou osobnosti. Ak sa v súčasnej odbornej komunikácii použije termín psychopatia, zvyčajne je to synonymum pre disociálnu poruchu osobnosti.
Sociopatia – v podstate iné označenie pre disociálnu poruchu osobnosti.

Literatúra

Literatúra:

• HERETIK, A., sr. Poruchy osobnosti. In: HERETIK, A., SR., HERETIK, A., jr. (eds). Klinická psychológia. Nové Zámky: Psychoprof, 2007. – všeobecný úvod k poruchám osobnosti, s uvedením symptómov rôznych porúch osobnosti.
• NOVÁK, T. Testy osobnosti. Prahe: Grada, 2004. Rozličné dotazníky a hry na lepšie sebaspoznnanie.
• PRAŠKO, J. a kol. Poruchy osobnosti. Praha: Portál, 2003. Prehľadová monografia o poruchách osobnosti a ich liečbe.
• ROBINSON, D. J. Poruchy osobnosti podľa DSM-IV – vysvetlené. Trenčín: Vydavateľstvo F, 2006. Kniha čitateľná aj pre laikov, s množstvo príkladov a vtipne podaná.

Zdroje:

• HERETIK, A., sr. Poruchy osobnosti. In: HERETIK, A., SR., HERETIK, A., jr. (eds). Klinická psychológia. Nové Zámky: Psychoprof, 2007.
• MAGNAVITA, J.J. Handbook of Personality Disorders. New Jersey: Willey & Sons. 2004.
• MKCH 10. Mezinárodní klasifikace nemocí. 10. revize. Duševní poruchy a poruchy chování. Popisy klinických příznakú a diagnostická vodítka. Praha: Psychiatrické centrum. 1996.
• PRAŠKO, J. a kol. Poruchy osobnosti. Praha: Portál, 2003. Prehľadová monografia o poruchách osobnosti a ich liečbe.

Zdroj: http://www.zdravie.sk
Obrázok: http://behavenet.com/antisocial-personality-disorder

Autor:

Mgr. Anton Heretik, PhD., psychológ

Narcistická porucha osobnosti

M. Caravaggio: Narcissus (1596, Řím)

Definícia narcistickej poruchy osobnosti

Človek s narcistickou poruchou osobnosti má dlhodobý neprimeraný pocit vlastnej sebadôležitosti, výnimočnosti a nadradenosti nad druhými.

Osoby s narcistickou poruchou osobnosti sa týmito vlastnosťami a nadmerným vyžadovaním oceňovania od druhých dostávajú do opakovaných a niekedy vyhrotených konfliktov. Na kritiku či nepotvrdenie vlastnej jedinečnosti reagujú často veľmi odmietavo, konfrontačne a agresívne, ale niekedy aj depresívne.

Majú problém s empatiou voči druhým a cítia sa nimi nepochopení. Často sa opájajú rôznymi fantáziami, v ktorých je preukázaná ich jedinečnosť, výnimočnosť – napríklad, že sú slávni objavitelia, umelci a podobne. Navzdory prípadnému talentu často pre svoju potrebu okamžitého ocenenia nedoťahujú svoje plány dokonca a začnú hľadať ocenenie v inej oblasti.

Pri narcistickej poruche osobnosti ide o extrémny variant bežne sa vyskytujúcich a dôležitých vlastností, ako sú sebavedomie, sebaúcta a sebapresadenie. Predpokladá sa, že v pozadí tejto poruchy je neustála sebaneistota a obavy z odmietnutia druhými. Ľudia s narcistickou poruchou však ťažko získavajú náhľad na podstatu svojich ťažkostí a skôr vytrvalo obviňujú druhých. Ak nenájdu uznanie v nejakej skupine či oblasti ich záujmu, často sa rýchlo preorientujú iným smerom. Porucha sa vyskytuje častejšie u mužov, výskyt v dospelej populácii sa odhaduje na menej ako jedno percento.

 

Príčina vzniku narcistickej poruchy osobnosti

Príčina vzniku narcistickej poruchy osobnosti nie sú dostatočne vyjasnené. Z biologických faktorov, ktoré prispievajú k vzniku narcistickej poruchy osobnosti sú to dedičné vplyvy (pozri rizikové faktory). Za významnú príčinnú premennú sa považuje aj nevyrovnaná, excentrická rodinná výchova s nestálymi vzťahmi a pravidlami, kde sa zdôrazňujú hodnoty ako výnimočnosť, predurčenosť a nadradenosť členov rodiny či pacienta. Narcistická porucha osobnosti, alebo jej príznaky nie sú zriedkavé u reálne úspešných, nadaných či inak výnimočných ľudí. U týchto ľudí sa porucha zvykne paradoxne ešte zhoršovať, pravdepodobne pre vyhrotenú konfrontáciu s konkurentmi.

Je veľmi ťažké uspokojiť potrebu človeka s narcistickou poruchou osobnosti po uznaní vlastnej výnimočnosti. Z hľadiska psychických príčin sa uvažuje nad hlbokou sebaneistotou, neistotu vo vzťahoch k druhým a k životných hodnotám, ktoré sú hyperkompenzované presvedčením o svojej jedinečnosti. Akékoľvek vnímané spochybnenie či nepotvrdenie tejto skutočnosti následne vníma človek s narcistickou poruchou osobnosti ako silný a nepriateľský útok zo strany druhých a aktívne až agresívne na to reaguje, niekedy však prepadá depresii. V neskoršom veku a pri opakovanom neúspechu či nenaplnení vlastných predstáv sa niekedy zvyknú uťahovať do seba a existuje zvýšené riziko rozvoja depresívnej poruchy.

Príznaky narcistickej poruchy osobnosti

Ako pri všetkých diagnózach porúch osobnosti aj pri schizoidnej poruche osobnosti musia byť splnené všeobecné diagnostické kritériá pre poruchy osobnosti podľa Medzinárodnej klasifikácie chorôb (MKCH-10): (Bližšie pozri Poruchy osobnosti)
Musí ísť o dlhodobé stavy, ktoré sa nedajú prisúdiť poškodeniu mozgu, inej psychiatrickej poruche a ktoré vyhovujú nasledovným kritériám:

• (a) výrazne disharmonické postoje a správanie, ktoré zvyčajne zahrňujú niekoľko funkčných oblastí, napr. afektivitu, vzrušivosť, kontrolu impulzivity, spôsoby vnímania, myslenia a štýl vzťahov k ostatným ľuďom,
• (b) abnormálny vzorec správania je trvalý, dlhodobý a nie je obmedzený na epizódy duševnej poruchy,
• (c) vzorec abnormálneho správania ovplyvňuje celú osobnosť a je jasne maladaptívna v širokom rozsahu osobných i sociálnych situácií,
• (d) vyššie uvedené prejavy sa vždy objavujú v priebehu detstva či dospievania a pokračujú do dospelosti,
• (e) porucha vedie k značnej osobnej nepohode, čo ale môže byť zrejmé až v neskoršom priebehu,
• (f) porucha je zvyčajne, nie vždy, spojená s významným zhoršením výkonu, ako v zamestnaní, tak aj v spoločenskej oblasti.

(podľa MKCH-10, s.178-179) 

Špecifické kritériá pre diagnózu narcistickej poruchy osobnosti nie sú v systéme MKCH-10 uvedené a táto porucha spadá pod kategóriu F60.8 – Iné nešpecifické poruchy. Uvádzame preto špecifické kritériá podľa Diagnostického a štatistického manuálu DSM-IV, ktorý vytvorila Americká psychiatrická asociácia, ale používa sa aj vo svete pri mnohých výskumných štúdiách.

Pre človeka s narcistickou poruchou osobnosti je podľa DSM-IV typický:
Pretrvávajúci pocit grandiozity (vo fantázii či správaní), potreba obdivu a nedostatok empatie, ktoré zvyčajne začínajú v ranej dospelosti a prejavujú sa v najrôznejších súvislostiach, tak ako je určené nasledujúcimi (piatimi či viac) príznakmi:

• (1) velikášsky pocit vlastnej dôležitosti (preháňanie úspechu a talentu, očakávanie uznania vlastnej nadradenosti bez zodpovedajúcich úspechov),
• (2) opájanie sa fantáziami o vlastnej úspešnosti, moci, brilantnosti, kráse či ideálnej láske,
• (3) viera vo vlastnú jedinečnosť a zvláštnosť a v to, že môže byť pochopený výhradne výnimočnými ľuďmi, poprípade, že sa môže stretávať len s jedinečnými či vysokopostavenými ľuďmi alebo inštitúciami,
• (4) potreba nadmerného obdivu,
• (5) pocit oprávnenia, prehnané požiadavky a očakávania prednostného zaobchádzania či automatického súhlasu s vlastnými požiadavkami,
• (6) zneužívanie druhých k vlastnému prospechu,
• (7) nedostatok empatie, t.j. neochota alebo neschopnosť rozpoznať a vžiť sa do pocitov a potrieb druhých,
• (8) arogantné, povýšené a domýšľavé postoje či správanie.

 

Príklad:

Študent vysokej školy sa opakovane dostáva do konfliktov s vyučujúcimi i spolužiakmi. Kvôli nesplneniu podmienok a opakovaniu skúšok študuje školu už o dva roky dlhšie. Jadrom konfliktov medzi ním a okolím je jeho neúctivé a slovne agresívne správanie či urážanie ostatných, keďže má často pocit, že ho dostatočne neoceňujú, nevážia si ho a celkovo ho nechápu. K druhým má tendenciu pristupovať s nadradenosťou, v škole často vystupuje s rôznymi seminárnymi prácami na netradičné či kontroverzné témy, ktoré ale často nestihne dokončiť či odovzdať.
Píše rôznym významným zahraničným odborníkom v oblastiach, ktoré ho práve zaujímajú, a svojou korešpondenciou následne obhajuje svoje postoje a presvedčenia, alebo ich používa ako dôkazy vlastnej jedinečnosti. Svojim spolužiakom otvorene dáva najavo svoju celkovú "prevahu". To u nich vedie k odmietaniu, alebo zosmiešňovaniu, čo znáša veľmi ťažko. Spolužiaci sú presvedčení, že je inteligentný, ale jeho správanie ich odpudzuje a považujú ho za "detinské" a nezrelé. Má veľké plány, že keď skončí školu bude sa venovať ním rozpracovanému projektu, ktorý významne ovplyvní nielen vedeckú oblasť, ktorú študoval. Začal študovať aj ďalšiu školu, ale po prvom semestri ju zanechal.
Vyrastal vo veľmi konfliktnej rodine. Rodičia sa rozviedli, keď bol malý a v rôznych časových obdobiach si ho navzájom "prehadzovali". Matka ho rozmaznávala a opakovane vyjadrovala rôzne očakávania, kým všetkým by sa mohol stať. On sám odmalička sníval, že keď bude veľký, stane sa slávnym a ostatní ho budú obdivovať. V súčasnosti cíti veľkú frustráciu z neuznania jeho osoby a jeho vízií, na čo okrem kritiky a agresie voči okoliu niekedy reaguje depresívne a nadmerne užíva alkohol.

Rizikové faktory narcistickej poruchy osobnosti

K rizikovým faktorom patrí výskyt psychických porúch v príbuzenstve, najmä porúch osobnosti (histriónska, emočne nestabilná či narcistická porucha), ale aj depresívnych porúch či bipolárnej afektívnej poruchy. Z hľadiska environmentálnych vplyvov je rizikovým disharmonické, excentrické a nevyrovnané rodinné prostredie, kde sa prehnane zdôrazňuje výnimočnosť, jedinečnosť a dôležitosť pacienta či iných členov rodiny alebo príbuzenstva a chýba primerané zrkadlenie osobnosti dieťaťa a jeho výkonu.

 

Diagnostika narcistickej poruchy osobnosti

Diagnostika narcistickej poruchy osobnosti stojí na dôkladnom klinickom rozhovore s pacientom a získaním podrobnej osobnej, rodinnej a pracovnej histórie (anamnézy) nielen od samotnej osoby ale najlepšie aj od blízkych ľudí – partnera/ky, rodiny, priateľov a pod. Žiadna porucha, ani narcistická porucha osobnosti by nemala byť v žiadnom prípade dávaná narýchlo a len na základe jednej metódy posúdenia (napr. osobnostného dotazníka, či rozhovoru).

 

Test narcistickej poruchy osobnosti

Existuje veľké množstvo "testov" osobnosti (úvodzovky pri slove test uvádzame preto, že ide v skutočnosti o dotazníky, testy sa v psychologickej terminológii používajú skôr pre úlohy so správnym riešením, kde je možné človeka porovnať s nejakou normovanou vzorkou – napr. inteligenčné testy). Mnohé sú dostupné aj on-line, mnohokrát je však ich pôvod aj kvalita sporná.
Ešte viac ako v iných prípadoch je potrebné zdôrazniť, že takto získaná "diagnóza" nemusí znamenať, že má človek poruchu osobnosti. A ako v prípade všetkých diagnóz platí: hlavným účelom diagnózy je zrozumiteľná a štandardná komunikácia medzi lekármi i ďalšími odborníkmi v oblasti zdravia, ktorá má slúžiť liečebným účelom!
Nižšie uvádzame jeden z online dotazníkov, ktorý vychádza zo štandardizovaného diagnostického interviewu pre poruchy osobnosti vrátane narcistickej poruchy osobnosti.
Test poruchy osobnosti
Opäť ale zdôrazňujeme, že aj v prípade tohto dotazníka ide len o orientačný výsledok, ktorý v žiadnom prípade nenahrádza kvalifikovanú odbornú diagnózu!
Záujemcom o problematiku porúch osobnosti tiež odporúčame prečítať knihu od D. J. ROBINSONA: Poruchy osobnosti podľa DSM-IV - vysvetlené. (pozri Literatúra), kde sú jednotlivé poruchy osobnosti popísané zrozumiteľne, zapamätateľne a aj vtipne.

 

Prevencia narcistickej poruchy osobnosti

Primárna prevencia pre rozvoj narcistickej poruchy osobnosti je odstraňovať rizikové faktory jej vzniku. K tým patrí dominantná ale ochraňujúca výchova zo strany rodičov, spojená s nekritickým zdôrazňovaním výnimočných schopností a vlastností dieťaťa a často aj členov rodiny vôbec.

 

Liečba narcistickej poruchy osobnosti

Liečba symptómov narcistickej poruchy je komplikovaná. Človek s narcistickou poruchou zvyčajne nemáva pocit, že by problém bol v ňom, typicky práve naopak. Cíti sa byť výnimočný a je presvedčený, že druhí ľudia mu nerozumejú, závidia mu a nedoceňujú ho. Zvyčajne sa obracia na odborníkov z oblasti duševného zdravia skôr v rámci depresívnych ťažkostí a sťažuje sa na nepochopenie zo strany druhých. V prípade rozvoja depresie je možné podávanie antidepresív, pri kolísaní nálady je možné zvážiť lieky zo skupiny tzv. stabilizátorov nálady.
Z psychoterapeutických postupov nie je zvyčajne možné použiť špecifické tréningové či na problém zamerané postupy. Dôvodom je premenlivosť konkrétnych problémov a tém, ktoré pacient s narcistickou poruchou prináša. Dôležité je postupné budovanie náhľadu na vlastné správanie, jeho príčiny a reakcie okolia. Pre dosiahnutie pozitívnej zmeny asi bude nutná skôr dlhodobá psychoterapia, kde dôležitú úlohu zohráva aj vzťah s terapeutom.

 

Životný štýl s narcistickou poruchou osobnosti

Problémom osoby s narcistickou poruchou osobnosti môže byť dosť "tekavý" a hektický životný štýl, keďže sa snaží o neustále oceňovanie seba a svojej osoby. V prípade, že sa nedočká naplnenia potrieb uznania a ocenenia má človek s narcistickou poruchou osobnosti tendenciu byť rýchlo frustrovaný, stráca motiváciu a často sa vrhne na novú oblasť ale hľadá potvrdenie u iných ľudí. Pozitívnou zmenou by mohlo byť priebežné ale primerané oceňovanie (sa) za dosiahnuté aj menšie úspechy a snaha znížiť na výkon orientovaný životný štýl.

 

Súvisiace ochorenia narcistickej poruchy osobnosti

Narcistická porucha osobnosti súvisí s vyšším rizikom výskytu inej psychickej poruchy, najmä depresívnej reakcie a veľkej depresívnej poruchy. Pre pocity vnútorného napätia a depresie, ktoré niekedy nedáva najavo je u človeka s narcistickou poruchou osobnosti aj vyššie riziko závislosti od návykových látok, najmä alkoholu.

 

Ako pomôcť chorému

Niekedy sa zvyknú rozlišovať dve formy narcistickej poruchy osobnosti. V prvom prípade ide o ľudí, ktorí sú veľmi citliví a vnímaví na ocenenie ale aj najmenšie známky zneváženia a kritiky, ktorú nesú veľmi ťažko. Majú lepšiu prognózu uvedomiť si neprimeranosť svojich reakcií a tým, že sa snažia vnímať reakcie druhých, sa s nimi lepšie nadväzuje vzťah a sú ochotnejší k niektorým zmenám. Pri vnímanom odmietaní či nedocenení reagujú s pocitmi zranenia a depresie. V druhom prípade ide o málo empatickú, na seba zameranú formu narcistickej poruchy, kedy je ochota zaoberať sa názormi a potrebami druhých a pravdepodobnosť náhľadu na svoju poruchu nižšia. Na rozdiel od prvej skupiny častejšie reagujú hnevom, odmietaním a útočením voči ľuďom, ktorí ich domnelo či naozaj kritizujú či neoceňujú.
V oboch prípadoch, ak máme záujem a dobrý vzťah s človekom s narcistickou poruchou osobnosti, možno taktne ale dôsledne upozorňovať na nevhodnosť či premrštenosť jeho reakcií voči nám či okoliu, spolu s ponúkaním alternatívnych konštruktívnejších reakcií. Dôležitou súčasťou je aj primerane oceňovať, ale nenechať sa vtiahnuť do neustáleho pritakávania. Niektoré konkrétne rady a postupy je možné nájsť v knihe "Opuštěnost a sebeodcizení. Nové přístupy k terapii narcistické poruchy osobnosti." (pozri Literatúru).

 

Inštitúcie

Podľa potreby psychiatrické ambulancie, ambulancie klinických psychológov a psychiatrické kliniky.

 

Internet

Liga za duševné zdravie - Informácie o duševnom zdraví a duševných poruchách všeobecne. Príznaky, liečba a prevencia rôznych duševných porúch. Kontakty na neziskové organizácie a pacientske združenia).
Stránka Vydavateľstva F, kde sa okrem ponuky mnohých kníh z oblasti duševného zdravia, psychológie, psychopatológie a psychiatrie nachádzajú aj voľne stiahnuteľné texty k tematike porúch osobnosti.

 

Literatúra

Literatúra:

• ASPER, K. Opuštěnost a sebeodcizení. Nové přístupy k terapii narcistické poruchy osobnosti. Praha: Portál, 2008.
• HERETIK, A., sr. Poruchy osobnosti. In: HERETIK, A., SR., HERETIK, A., jr. (eds). Klinická psychológia. Nové Zámky: Psychoprof, 2007. (Všeobecný úvod k poruchám osobnosti, s uvedením symptómov rôznych porúch osobnosti).
• NOVÁK, T. Testy osobnosti. Prahe: Grada, 2004.
• PRAŠKO, J. A KOL. Poruchy osobnosti. Praha: Portál, 2003. (Prehľadová monografia o poruchách osobnosti a ich liečbe).
• ROBINSON, D. J. Poruchy osobnosti podľa DSM-IV – vysvetlené. Trenčín: Vydavateľstvo F, 2006. (Kniha čitateľná aj pre laikov, s množstvo príkladov a vtipne podaná).

Zdroje:

• HERETIK, A., sr. Poruchy osobnosti. In: HERETIK, A., SR., HERETIK, A., jr. (eds). Klinická psychológia. Nové Zámky: Psychoprof, 2007.
• MAGNAVITA, J.J. Handbook of Personality Disorders. New Jersey: Willey & Sons. 2004.
• MKCH 10. Mezinárodní klasifikace nemocí. 10. revize. Duševní poruchy a poruchy chování. Popisy klinických příznakú a diagnostická vodítka. Praha: Psychiatrické centrum. 1996.
• PRAŠKO, J. a kol. Poruchy osobnosti. Praha: Portál, 2003.

Autor:Mgr. Anton Heretik, PhD., psychológ
Zdroj: http://www.zdravie.sk
Obrázok: http://cs.wikipedia.org/wiki/Narcismus

Schizoidná porucha osobnosti

Osamelosť, Hans Thoma , (National Museum in Warsaw).

Schizoidná porucha osobnosti je jednou zo špecifických porúch osobnosti. Človek so schizoidnou poruchou osobnosti býva typicky veľmi uzavretý, zvykne mať málo alebo žiadne blízke vzťahy, pretože ich nevyhľadáva, ani z nich nemáva radosť. Všeobecne sa javí ako chladný, s málo výraznými emóciami. S druhými jedná s odstupom. Uprednostňuje samotárske činnosti, k niektorým činnostiam či koníčkom môže pristupovať s výrazným záujmom, ktorý môže mať až fanatický charakter.

 

Hoci navonok môže vyzerať nezaujato, veľa času zvykne venovať vlastným fantáziám a predstavám, prípadne činnostiam, ktoré ho dlhodobo bavia. Schizoidná porucha osobnosti sa častejšie vyskytuje u mužov. Podľa výsledkov výskumov trpí schizoidnou poruchou osobnosti asi 1-5% dospelej populácie.

V súčasnosti predpokladáme, že k príčinám schizoidnej poruchy osobnosti patria biologicky dané vlastnosti ako je uzavretosť, malý záujem o vzťah a nižšie prežívanie radosti, ktoré dokopy vytvárajú typický obraz schizoidnej poruchy osobnosti. Keďže ide o poruchu osobnosti s dedičnými vplyvmi, je ťažké odhadnúť vplyv chladnej, neemocionálnej výchovy v rodine, ktoré sa tiež považuje za dôležitý faktor, keďže u rodičov je vyššie riziko výskytu tejto varianty osobnosti.

Ako pri všetkých diagnózach porúch osobnosti aj pri schizoidnej poruche osobnosti musia byť splnené všeobecné diagnostické kritériá pre poruchy osobnosti podľa Medzinárodnej klasifikácie chorôb (MKCH-10):

Musí ísť o dlhodobé stavy, ktoré sa nedajú prisúdiť poškodeniu mozgu, inej psychiatrickej poruche a ktoré vyhovujú nasledovným kritériám:

• (a) výrazne disharmonické postoje a správanie, ktoré zvyčajne zahrňujú niekoľko funkčných oblastí, napr. afektivitu, vzrušivosť, kontrolu impulzivity, spôsoby vnímania, myslenia a štýl vzťahov k ostatným ľuďom,
• (b) abnormálny vzorec správania je trvalý, dlhodobý a nie je obmedzený na epizódy duševnej poruchy,
• (c) vzorec abnormálneho správania ovplyvňuje celú osobnosť a je jasne maladaptívna v širokom rozsahu osobných i sociálnych situácií,
• (d) vyššie uvedené prejavy sa vždy objavujú v priebehu detstva či dospievania a pokračujú do dospelosti,
• (e) porucha vedie k značnej osobnej nepohode, čo ale môže byť zrejmé až v neskoršom priebehu,
• (f) porucha je zvyčajne, nie vždy, spojená s významným zhoršením výkonu, ako v zamestnaní, tak aj v spoločenskej oblasti.

(podľa MKCH-10, s.178-179)

 

Špecifické kritériá pre diagnózu schizoidnej poruchy osobnosti

 

Ide o poruchu osobnosti, ktorá vyhovuje nasledovnému popisu:

• (a) málo činnosti, ak vôbec nejaké poskytujú radosť a potešenie,
• (b) emocionálny chlad, odstup alebo oploštelá afektivita,
• (c) obmedzená schopnosť vyjadrovať vrelé, nežné city alebo zlobu voči druhým ľuďom,
• (d) zjavná ľahostajnosť voči chvále a kritike,
• (e) malý záujem o sexuálne zážitky s inou osobou (ak berieme do úvahy vek),
• (f) takmer nemenná prednosť samotárskym činnostiam,
• (g) nadmerné zamestnávanie sa fantáziou a introspekciou,
• (h) nedostatok blízkych priateľov alebo dôverných vzťahov (alebo iba jeden) a nedostatok túžby po takýchto vzťahoch,
• (i) výrazná necitlivosť pre prevládajúce normy a konvencie.

Vylučuje: Aspergerov syndróm (ide o formu autizmu), bludovú poruchu, schizofréniu...

(podľa MKCH-10, s. 179-180, upravené)

 

Príklad

 

Mladý muž so schizoidnou poruchou osobnosti bol od raného detstva uzavretý. Hoci mal dvoch súrodencov, vždy sa radšej hral sám. Odmalička prejavoval výrazný záujem o stroje a techniku - najmä rôzne poľnohospodárske a drevospracujúce mechanizmy. V škole sa učil veľmi dobre, išli mu najmä matematika a fyzika. Mal jedného bližšieho kamaráta, s ktorým však počas štúdia na strednej škole stratil kontakt. Vyštudoval vysokú školu technického zamerania a pracuje ako odborník v oblasti, ktorá ho odmalička zaujímala. V dospelosti mal veľmi málo partnerských vzťahov. Je ženatý, má jedno dieťa. Manželka nie je spokojná s jeho "chladným správaním" a chodia spolu do manželskej terapie. On na to nevidí dôvod, ale chce vyhovieť manželke a má záujem o vzťah s ňou.

Rizikové faktory pre vznik schizoidnej poruchy nie sú dostatočne známe. Sú určité predpoklady o zvýšenom riziku dedičnosti niektorých vlastností, ktoré môžu vytvárať predpoklady pre vznik schizoidnej poruchy. Osoba so schizoidnou poruchou osobnosti sa zvykne už od detstva prejavovať výrazne introvertne, samotársky, má menší záujem o hru s inými deťmi. Uprednostňuje činnosti, pri ktorých nemusí príliš komunikovať s druhými. Nepriaznivé životné okolnosti môžu príznaky tejto poruchy zhoršiť.

Ako pri všetkých poruchách osobnosti platí, že diagnostika schizoidnej poruchy osobnosti stojí na dobrom klinickom rozhovore s pacientom a získaní podrobnej osobnej, rodinnej a pracovnej histórie (anamnézy) nielen od samotnej osoby ale najlepšie aj od blízkych ľudí - partnera/ky, rodiny, priateľov a pod. Porucha osobnosti by nemala byť v žiadnom prípade diagnostikovaná narýchlo a len na základe jednej metódy posúdenia (napr. osobnostného dotazníka, či rozhovoru). V prípade schizoidnej poruchy osobnosti sa sleduje aj dlhodobosť a miera výskytu príznakov - najmä dlhodobá uzavretosť a odstup voči druhým ľuďom, uprednostňovanie samotárskych činností, vrátane zamestnania a podobne.

Vzhľadom k nedostatočnej znalosti príčin a významných faktorov pre vznik a rozvoj schizoidnej poruchy je ťažko navrhnúť účinné preventívne postupy. Príznaky môžu byť horšie vplyvom chladnej a neemocionálnej výchovy v rodine (zároveň môže ísť o dedičný znak).

 

Liečba

Liečba schizoidnej poruchy osobnosti je zameraná na potlačenie problémového správania a prežívania a podporu adaptívneho správania. V prípade potreby liečby pacienta so schizoidnou poruchou osobnosti môžu pomôcť psychoterapeutické postupy. Ochota človeka so schizoidnou poruchou osobnosti zúčastniť sa psychoterapie, či inej formy liečby závisí od jeho motivácie. Ako najvhodnejšia sa javí psychoterapia zameraná na riešenie konkrétneho (typicky vzťahového) problému alebo nácvik niektorých komunikačných a medziľudských zručností.

Životný štýl človeka so schizoidnou poruchou osobnosti je typický samotárstvom, izolovanosťou od druhých a vzťahov s nimi. V prípade, že je osoba so schizoidnou poruchou osobnosti so svojim životným štýlom spokojná, nie je dôvod do toho zasahovať.

Ako pri všetkých poruchách osobnosti je aj pri schizoidnej poruche osobnosti zvýšené riziko pre rozvoj inej psychickej poruchy. Zvýšené je riziko rozvoja psychózy prípadne depresie, najmä v súvislosti so zníženým prežívaním príjemných pocitov.