List schizoida žene, o ktorú má záujem

"Daždivá nedeľa... prináša čas na mnohé myšlienky..."

... ku Tvojej druhej otázke. Prečo som sám? Nuž, po prvé, so samotou nemám nijaké problémy, viem sa vždy niečím zamestnať a svoj voľný čas vyplniť a potom - v práci mám veľmi veľa kontaktov v sociálnej sfére, pokoj a ticho nie sú pre mňa stresujúce... napriek tomu stále predo mnou vyvstáva túžba mať na svojej strane nejakú milú partnerku, s ktorou sa dá spoločne žiť, to mi ale chýba občas viacej a občas menej... nie som však nijaká výnimka, my ľudia sme sociálne bytosti a ceníme si a hľadáme pospolitosť... to nie je tak, že by som po svojom rozvode žil stále sám, ale tú pravú partnerku som nenašiel... svojimi partnerkami bývam opisovaný ako skôr tichý, som rád doma a rád si čítam, rád robím pokojne svoje veci...nijako nevynikám a bývam kvôli tomu tiež často označovaný ako nudný... a keď vo mne čosi "pracuje", stiahnem sa do seba a vybavujem si svoje veci, to ale dáva môjmu proťajšku obraz, že sa javím ako odmietavý... ako človek som určite nie jednoduchý, som ale dosť starostlivý... musím veľmi často v mojej každodennej práci prijímať rozhodnutia, čo a ako a kedy vykonať, to sa držím v mojej privátne časti stranou a nechám sa viesť... to býva pohodlné pozdvihnutie... verím, že vo mne žijú veľké rozdiely: mám rád blízkosť, ale niekedy aj odstup, milujem láskanie, ale jednoducho aj byť od seba, som veľmi poddajný a jemný, ale často aj rozhodný a priamy, som celkom blízko, ale tiež niekedy celkom cudzí... tu je veľa príkladov... myslím, že tieto veľké protirečenia často vedú k tomu, že platím za neprístupného, určite som už mnohé ženy tým svojim spôsobom "poranil"... ukázal som v nepravom momente svoju nepravú stránku... nechcel by som sa predstaviť ako nemožný človek s extrémne egocentrickými vlastnosťami, ale potrebujem mať na svojej strane silnú ženu, ktorá má tiež svoj vlastný život a nepostaví sa len tak ku mne so slovami: teraz som tu... musí mať paru a vyzývať a viesť, ale tiež  vedieť sa zastaviť a viesť sa nechať...

Vidíš, píše Ti komplikovaná povaha... myslím, normálny človek s veľkými protirečeniami vo svojej osobnosti, určite zaujímavý a napínavý a holt nie jednoducho prečítateľný... ale v jadre som veľmi milý a hodný lásky a čo som vždy dodržiaval a budem dodržiavať: ľudskú úroveň, ktorá sa celkom všeobecne očakáva, som nikdy nestratil a ani nikdy nestratím...

Tak, dúfam, že Ti raňajky nezabehli v krku od toľkej ťažkej stravy... ale keď sa pýtaš, dostaneš odpovede...

Uži si nedeľu a nechaj o sebe počuť... teším sa.

M.

Dovetok

List je preložený z nemčiny, miestami som schválne ponechala aj nemecký slovosled a aj všetky tie tri bodky. Napísal ho takmer šesťdesiatročný muž v pomerne vysokom spoločenskom postavení, po majiteľovi druhý muž v prosperujúcej firme. Rozvedený je takmer dvadsať rokov. Má jedného jediného stáleho priateľa z práce, so svojimi tromi deťmi takmer nulový kontakt. Stretáva sa len s bratom, s ktorým pri víne vedú vášnivé debaty na rôzne spoločenské témy a so svojím starým otcom, s ktorým spoločne mlčia. "Myslím, že otec si viacej želá, aby som si konečne niekoho našiel, než ja sám!"

Medveď (Schizoid) - I. časť

Dnes ma môj Medveď zase raz parádne vytočil. Najprv sa z ničoho nič ohlásil. Asi tak pred tromi týždňami. S rozkošou mi takto nečakane vstupuje do života ako deux es machina. Zjaví sa a zmizne. Vraj si zabukoval letenku, dorazí ku mne na dovolenku, zvestoval novinku. Zalapala som po dychu. Nevideli sme sa presne dva roky.

"Hádam len nie si smrteľne chorý? Čo ideš tak skoro?! - neodpustila som si sarkastický tón.

Na čosi takého Medveď zásadne nereaguje. Načo aj? Hudie si svoje. On sa teší. Budeme popíjať červené, špacírovať sa po meste a trošku sa aj milovať. No a musí končiť, lebo má veľa práce. Do skorého videnia, láska moja a už ho niet.

Dýchaj, dievča, dýchaj zhlboka. Rozdýchaj tú radostnú novinu. To oslovenie. Meine Liebe. Pracuj nevzrušene ďalej, máš toho vyše hlavy. Teraz sa aj tak niekoľko týždňov zase neozve. Do poslednej chvíle nenapíše ani riadok. To najdôležitejšie už vieš a inak škoda slov. A ktohovie, či naozaj zavíta.

My dvaja sme sa vlastne nikdy nerozišli. Ten posledný spoločný víkend, tesne predtým, ako som navždy opustila jeho krajinu, bol hádam náš najvydarenejší. Vyzdvihol ma pred mojím, v tej chvíli už bývalým, bytom aj s kufrom a igelitkami.

Bol rozladený. Vysníval si, že ma takú zmorenú zo sťahovania naloží do novučičkej hydromasážnej vane. Nech si to tam ešte užijem. Vaňa nedorazila, hoci na tom ťažko makal celý týždeň. Celou cestou do jeho bytu mi siahodlho vykladal, kam všade volal. Keď má Medveď svoju vlastnú tému, nevychádzam z údivu. Monológy mu idú ako po masle, reč sa mu z úst rinie ako pokojná rieka, reční nevzrušene, nevykrikuje, nerozčuľuje sa, rozpráva, ako keby mi čítal novinové správy a najmä - rozprávať neprestáva. Dialógy mu nejdú. Dialógy sa nekonajú. Našou komunikáciou je ticho a telepatický prenos myšlienok. Nanajvýš tak odpovede áno, nie, ak sa odvážim položiť mu otázku. Ba vlastne ani to nemusím, stačí, že otvorím ústa a on už vie, akú hlúposť sa zase idem opýtať. Odpovedá jedným slovom a ani neodtrhne zrak od televízora. Alebo len ukáže rukou, či kývne hlavou. A slastne sa uškŕňa, keď žasnem, ako zase vedel?!

Takže ten víkend bol naozaj príjemný. Vyjadrila som prudké sklamanie. Skutočne som po ničom inom netúžila, len popíjať vínko v jacuzzi pod hviezdami. Že kde, dočerta, bol, keď som sa naťahovala s nábytkom, tepovacím sakramentom, drhla byt a načisto potila krv, som nenačala. Škoda si kaziť posledné dni. Nuž tak sme si pekne spolu mlčali. Mne horel termín, pracovala som na počítači, on nám varil, kvasil pred telkou, vyjedal oriešky, občas vyskočil, aby mi dolial vínko a usmieval sa. Očividne bol  šťastný. Takto si on predstavuje rodinný život. Žena si robí svoje, on si robí svoje a navôkol sa vznáša slastné ticho tichúce.

Na chladničke stále visel papierik s mojou novou adresou v inej krajine. Pripichla som ho tam pred nejakými dvomi mesiacmi. Krásnym magnetickým kamienkom. Tu budem bývať, tu ma vždy nájdeš. Pokýval vtedy mlčky hlavou, beriem na vedomie. Ale tamten víkend bol už nanič, papierik to celé pokazil, od tej chvíle ku mne neprehovoril a ani sa ma nedotkol. Cestou domov bol nervózny, pri predbiehaní zlostne trúbil, čo je u neho inak neobvyklé. Ja som celkom obvykle ticho plakala. Nepokúsil sa ma zastaviť, bolo mu to jedno? Nechcela som, aby ma zastavil, bola som už rozhodnutá, príčiny odchodu boli vážne a objektívne, ale nemalo to s ním do činenia nič, bože, prečo aspoň nedal najavo, že mu je to ľúto?!

Celkom posledný víkend sme ale mali pohodičku.

"Nemáš náhodou nejakú starú tašku na vyhodenie? Nech neťahám so sebou tie igelitky."

Pokýval hlavou. Áno. Neprerušil napínavé sledovanie dokumentárneho filmu. Až tesne pred odchodom vytiahol kufor. Môžem ho potom vyhodiť do kontajnera, jedno koliesko je pokazené. Wow, nezabudol, má bodík. V aute sa bodro rozrečnil. Radil mi, ktoré účty si mám ponechať. Dobre by bolo, keby som nevrátila pracovné povolenie, nadhodil opatrne. Veď nevieme, ako sa vyvinie náš vzťah. Dobre som počula?! Schádzame a rozchádzame sa už dva roky. Nijako sa dodnes nevyjadril, teda okrem toho, že chce byť sám. Ach, jaj.
Vyložil ma pred Veriným domom, pobozkal, kedy presne odchádzaš? To som nevedela, musela som ešte vybaviť odhlasovačky elektriny, cudzineckú políciu a tak. Tých pár nocí prespím u Very, ozvem sa.

Stáli sme s Verou pri vchodových dverách, pomáhala mi s kuframi, auto stále neodchádzalo. Sedel tam už akosi pridlho, ale nevidela som naňho. Rozmýšľa? Ktovie, možno len kamsi telefonoval.

Zaplatila som mastné účty, odhlásila sa z odberu elektriny, zo zdravotnej poisťovne a napokon som na cudzineckej polícii vrátila povolenie k pobytu. Milý môj Bär, musím si sama kupovať svoj chlieb, nemôžem si dovoliť platiť nekresťansky drahú švajčiarsku Krankenkasse! Kým sa ty ku mne obrátiš, tak ja ti aj zaspím. Na chodbe sedeli cudzinci rôznych národností, všetci rovnako zelení od strachu, či sa dostanú dnu. Ja som chcela von. Toto ešte nezažili, okolo môjho Ausländeraussweisu sa zhŕklo hneď niekoľko úradníčok, veď máte platnosť ešte na dva roky, nerozmyslíte si to? Nie, ďakujem, prosím si ten Stempel.

Zavolala som mu. S rizikom, že to opäť nezdvihne. Kde si, ozval sa okamžite obvyklou otázkou. V autobuse do Prahy, kde by som bola?

"To ťa mám požiadať o ruku?!" - vykríkol.

Najprv som nerozumela. Tento zvrat v nemčine som ešte nepočula. Vlastne rozumela, ale nebola som si istá, či počujem dobre. Mám ťa požiadať o ruku, zopakoval. Potom mu hlas zmäkol. Tak on teda v tejto veci príde do Prahy. Čoskoro. Len čo sa trošku udomácnim. Želá mi dobrý štart a šťastnú cestu.

Dnes mi po dvoch rokoch, keď už konečne kúpil aj letenku, napísal, že opäť nepríde. Veľa práce.