Základné pojmy: Násilie voči ženám a domáce násilie
Domáce násilie (či násilie v rodine) je významným sociálnym fenoménom formy násilia, rozšíreným po celom svete.
Všeobecne sa násilie stotožňuje najmä s fyzickým násilím. Násilím je
však každá forma ubližovania, prejavu nadvlády, zneužívania moci,
vyhrážania, fyzického, sexuálneho a psychického nátlaku. Inými slovami -
domáce násilie môže mať rôzne formy.
Medzi najčastejšie patria:
fyzické týranie ( napr.
škrtenie, bitie päsťami, kopanie, fackovanie, mlátenie o stenu,
vyhrážanie zbraňou, dusenie, popálenie, vláčenie za vlasy),
slovné útoky,
psychické týranie
(napr. znevažovanie a ponižovanie ženinej osobnosti, jej
zosmiešňovanie, nečakané "kontrolné" návštevy či telefonáty,
prenasledovanie, vzbudzovanie strachu, nezmyselné príkazy, psychohry),
sociálne týranie (izolácia od okolia),
sexuálne zneužívanie (znásilnenie, nútenie k nechceným sexuálnym praktikám),
ekonomická kontrola (napr. obmedzený prístup k peniazom, neposkytovanie peňazí na chod domácnosti, ale aj zákaz chodiť do práce),
nátlak
( napr. ohrozovanie fyzickým násilím, zastrašovanie rôznymi spôsobmi,
rozkazovanie, čo má žena urobiť, nečestné ovplyvňovanie detí,
odopieranie spánku a potravy, vyhrážanie samovraždou alebo inou formou
sebadeštruktívneho chovania, pokiaľ žena neučiní to, čo si partner
praje).
Ďalšie definície:
Domáce násilie alebo násilie voči žene v intímnom vzťahu je fyzické,
sexuálne, emocionálne a psychické týranie ženy mužom, s ktorým je alebo
bola v intímnom vzťahu. Toto násilie môže byť aktuálne, hroziace, alebo
môže ísť o pokus (Holder 1994).
Rada Európy ho v roku 1986 definovala takto: "Násilné chovanie v rodine
zahŕňa akýkoľvek čin alebo opomenutie, spáchané v rámci rodiny
niektorým z jej členov, ktoré podkopávajú život, telesnú alebo duševnú
integritu alebo slobodu iného člena rovnakej rodiny, alebo vážne
poškodzujú rozvoj jeho osobnosti".
Pokiaľ by sa obete trestných činov rozdelili podľa deliktov, ktorými
boli viktimizované (napr. obete lúpeží, krádeží, podvodov a pod), potom
by osoby týrané svojim partnerom obsadili hornú priečku čo do častosti
výskytov. Podľa empirických výskumov postihuje domáce násilie asi 10%
partnerských vzťahov, niektoré výskumné správy však uvádzajú podstatne
vyšší výskyt.
Súkromie ako miesto činu
K domácemu násiliu dochádza vo vnútri reálneho osobného vzťahu medzi
mužom a ženou, ktorý môže mať podobu manželstva alebo vzťahu druh -
družka.
Domáce násilie je špecifické tým, že sa odohráva za múrmi domovov,
medzi štyrmi stenami, prípadne na miestach, kam nedosahuje verejná
kontrola (hoci v prípadoch, kedy hrozí, že násilník prestane ovládať
život obete, je schopný ju sledovať a napadnúť aj pred zrakmi cudzích
ľudí). Obeť je v priebehu napádania vždy izolovaná od možnosti
akejkoľvek pomoci zvonka. To, že sa domáce násilie odohráva v skrytosti
domovov, je na jednej strane dôvodom, prečo zostáva často aj niekoľko
rokov utajené, a zároveň je to tiež príčinou toho, že sa oň ľudia príliš
nezaujímajú. Považujú ho totiž za súkromnú záležitosť. Je ale treba
zdôrazniť, že domáce násilie je negatívny, celospoločensky nežiadúci
jav, ktorý nie je možné v žiadnom prípade vnímať ako súkromnú záležitosť
jednotlivca, či rodiny. Nezriedka však dochádza k jeho bagatelizácii a
zosmiešňovaniu, čo v konečnom dôsledku veľmi sťažuje možnosť zlepšenia
situácie žien, ktoré sa stávajú jeho obeťami. Násilie nie je možné
nijako ospravedlňovať: fyzické alebo psychické týranie, ktoré vyjadruje
moc nad druhou osobou, nemôže byť súkromnou záležitosťou, nad ktorou
spoločnosť privrie oči. Bežnými svedkami takéhoto násilia sú deti, ktoré
sú ním silne traumatizované a následky si ponesú po celý život. Taktiež
môžu tieto deti preberať podobné vzorce chovania a sociálne patologické
chovanie neskôr ďalej reprodukovať.
Špecifiká domáceho násilia v porovnaní s inými násilnými prejavmi
Okrem faktu, že ide o násilie v rodine páchané blízkymi osobami, patrí
medzi základné špecifické znaky domáceho násilia faktická nerovnosť v
postavení obete a násilníka. Cieľom násilníka je dostať obeť pod svoj
vplyv a kontrolu. Metódy, ako ovládnuť druhú osobu, sú založené na
systematickom a opakovanom spôsobovaní psychickej traumy. Dôvodom, prečo
sa obeť snaží násilnikovi vyhovieť, je snaha minimalizovať možnosť jeho
násilného chovania a tiež aj viera, že pokiaľ sa obeť prispôsobí,
situácia sa zmení. Niekedy ženy považujú násilie za súčasť vzťahu a
odmietajú ho riešiť. Požiadavky násilníka a snaha obete tieto požiadavky
splniť sa ale stupňujú a začína sa roztáčať tzv. špirála domáceho
násilia.
Skutková podstata domáceho násilia sa nevzťahuje na ojedinelé roztržky
či hádky, ani na argumentačné konflikty medzi partnermi, ktoré skĺznu do
násilnej podoby. Domácim násilím sa mieni veľmi tvrdá a nezdravá podoba
partnerských vzťahov, označovaná ako zneužívanie partnera. Z pohľadu
obete ide najprv o ľudskú dôstojnosť, potom o osobné bezpečie a nakoniec
o život. Rodinná terapia v týchto prípadoch väčšinou nie je účinným
riešením.
Špirála domáceho násilia
Väčšinou bohužiaľ platí, že domáce násilie sa nedá jednoducho vyriešiť.
Ide o dlhodobú záležitosť, ktorá prebieha v akomsi cykle, ktorý sa môže
opakovať aj niekoľko rokov, a toto násilie samo od seba neprestane.
Domáce násilie väčšinou máva veľmi nenápadný začiatok, a mnoho obetí
vlastne nie je ani schopných jeho začiatok definovať. Spočiatku
nenápadné prejavy naberajú na intenzite a intervaly medzi jednotlivými
fázami sa postupne skracujú. Útoky sa stávajú krutejšími a
rafinovanejšími.
Často sa stáva, že to, čo spočiatku ženám imponuje ako dôkaz lásky
partnera, sa postupne mení v domáce násilie. Napr. prehnane pozorný
manžel, najprv vyzdvihujúci ženu z práce, neskôr trvá na odchode ženy z
práce do domácnosti a uvádza dôvody pre jej odchod, ako napríklad
kvalitnejšia starostlivosť o deti, starostlivosť o ženine zdravie a
podobne. Často obmedzuje aj styk ženy s jej pôvodnou rodinou a
vysvetľuje to tak, že styky s rodinou majú na ženu či deti zlý vplyv. Po
určitom čase žena zistí, že už nemá žiadne iné kontakty, s nikým sa
nestretáva a je úplne izolovaná.
Pre domáce napätie sú typické
tri fázy:
-
1. fáza vystupňovania napätia - tejto fáze predchádza
dusno a napätie. Násilník vyvoláva hádky, žiarlivostné scény,
kritizuje, zosmiešňuje a ponižuje obeť slovne, alebo sa jej vyhráža.
Snaha obete predísť násiliu sa demonštruje ako úslužnosť a ochota, obeť
si neuvedomuje, že problém je na strane partnera, vinu za konflikt
pripisuje sebe, a verí, že konflikt je vyprovokovaný jej správaním sa.
-
2. samotný akt násilia - násilník časom stráca
kontrolu a prepuká násilie psychické a fyzické. (fyzický útok, psychický
nátlak, ktorý má za cieľ pokoriť ženu, sexuálne zneužitie)
-
3. posledná fáza - odprosovanie, ospravedlňovanie sa násilníka, zvaľovanie viny na ostatných
( kvetiny, darčeky na uzmierenie, odprosovanie na kolenách, plač,
sľuby, že sa už nikdy nič podobné nebude opakovať, obviňovanie ženy, že
za to môže vlastne ona sama)
Tieto obdobia sa v násilnom vzťahu neustále opakujú. Jediné, čo sa
mení, je intenzita týrania, ktoré sa zväčšuje a mení sa aj pomer dĺžky
trvania jednotlivých fáz. Väčšinou sa skracuje fáza "rodinného kľudu" a
predlžuje sa fáza týrania a vytvárania napätia.
Násilník
Faktom je, že jednotlivé útoky i domáce násilie v celku nič konkrétneho
neriešia a násilník nepoužíva agresiu k cieľu či účelu, ktorý by
otvorene deklaroval. Inými slovami, domáce násilie nie je afektívne (
t.j páchané v stave silného emocionálneho rozrušenia), jeho
psychologickú kvalitu najlepšie označuje výraz - týranie partnera.
Problematické správanie sa domácich útočníkov sa nedá uspokojivo
vysvetliť ani pôsobením situačných faktorov alebo momentálnou životnou
situáciou . Vonkajšie stresy - ako napríklad nedostatok financií,
nemusia hrať žiadnu rolu (domáce násilie sa vyskytuje aj u materiálne a
spoločensky veľmi dobre situovaných ľudí). Takisto provokácie zo strany
obete neprichádzajú do úvahy, naopak - obeť domáceho násilia sa zvyčajne
vyznačuje tzv. extrémnou láskavosťou, t.j z násilníckeho partnera má
strach a robí všetko pre to, aby mu vyhovela a udržala čo najdlhšie
kľud. Prekonaná je aj interakčná koncepcia, ktorá na domáce násilie
nazerala ako na poruchu partnerskej komunikácie.
Domáce násilie sa deje, bez toho, že by bolo zrejmé prečo, alebo čo tým trýzniteľ vlastne sleduje.
Kľúčová je osobnosť páchateľa - v súčasnosti prevláda
názor, že najpravdepodobnejšou príčinnou okolnosťou domáceho násilia je
patričné osobnostné založenie. Tomu zodpovedá i pojem zneužívanie
partnera, ktorý naznačuje istú podobnosť domáceho násilia s
problematikou zneužívania detí. V oboch prípadoch totiž kľúčovú rolu
zohráva osobnosť páchateľa, pričom správanie sa zneužívanej obete je z
hľadiska iniciácie násilia druhoradé, ovplyvňuje len detaily v spôsobe
realizácie.
Pozornosť je venovaná aj úlohe alkoholu v domácom násilí. V súčasných
koncepciách je mu pripisovaná rola katalyzátora, či spúšťača, no nie
príčiny násilného konania. Podľa niektorých autorov, osoby, ktoré
potrebujú a chcú ventilovať svoje agresívne založenie, sa zámerne
alkoholizujú, pretože stav opitosti môže neskôr poslúžiť k zníženiu ich
zodpovednosti za spáchané násilie. Názory na tému vzťah alkoholu a
domáceho násilia sa rôznia. Takisto užívanie drog nie je považované za
príčinu. Na druhej strane však treba spomenúť, že napríklad u osôb v
chronickej drogovej závislosti na amfetamínoch (pervitín) dochádza k
totálnej strate kontroly nad sebou. Fenomén straty brzdných mechanizmov
je navyše viazaný s ľahkým vzplanutím agresie voči živým aj neživým
objektom a práve tento typ drogovej závislosti je z hľadiska možného
násilia jednoznačne najnebezpečnejší. V každom prípade však platí, že
užívaním alkoholu a drog nie je možné násilie v rodine ospravedlňovať.
Agresor môže pochádzať z akejkoľvek spoločenskej vrstvy. Nezáleží na jeho dosiahnutom stupni vzdelania, alebo národnosti.
Pre páchateľa domáceho násilia je charakteristický dvojitý vzorec
chovania - navonok pristupuje ku svojej partnerke nežne a pozorne, v
súkromí však k nej býva bezohľadný a násilnícky. Nezriedka ide o
spoločensky a profesne váženú a uznávanú osobu a človeka, ktorý na
okolie pôsobí veľmi milo a sympaticky.
Agresívne chovanie medzi partnermi je z veľkej časti naučené v detstve a
mladosti ako spôsob riešenia konfliktov a problémov, teda preberaním
vzorcov z primárnej rodiny. Páchatelia domáceho násilia boli často v
detstve sami týraní. Viac ako polovica chlapcov, ktorí boli týraní v
detstve, sa v dospelosti dopúšťa násilia.
Pre násilníka bývajú typické
tieto vlastnosti:
neschopnosť vyjadrovať svoje city, udržiavanie povrchných vzťahov, nízke
sebavedomie, jasná predstava o deľbe rolí medzi mužom a ženou, snaha
neustále kontrolovať, vychovávať a obmedzovať svoju partnerku. Násilník
považuje násilie za vhodný a správny spôsob riešenia konfliktov v
partnerstve. Svoje násilné chovanie bagatelizuje, ospravedlňuje, popiera
a často preň nachádza mnohé zdôvodnenia (hovorí, že za to môže alkohol,
provokácia partnerky, stres, neutešené detstvo a podobne).
Syndróm týranej ženy
Podľa štatistických údajov sú v partnerských vzťahoch zneužívané v
drvivej väčšine ženy (okolo 95%). Týranie mužov je vzácnejším javom.
Väčšinou to bývajú pasívne a podriadivé ženy, ktoré majú sklony k
bezradnému správaniu sa a pohotovosť k depresii a úzkosti.
Vyčlenenie syndrómu týranej ženy naznačuje, že dôsledky domáceho
násilia na obeť sú špecifické. Platí, že u obetí domáceho násilia sa
stretávame s javmi, ktoré u obetí iných kriminálnych činov nenachádzame.
Markantná je napríklad pretrvávajúca väzba k agresorovi, zotrvávanie vo
vzťahu s ním, zatajovanie závažnosti a príčin zranení, popieranie
týrania. Tieto typické dôsledky domáceho násilia sú pre laických
pozorovateľov zvonka málo pochopiteľné. Okolie nedokáže pochopiť, prečo
týraná žena svojho partnera neopustí, a neznalosť problematiky vedie k
tomu, že chovanie obete je vysvetľované pomocou falošných mýtov (napr.
tým, že žene sa násilie páči, a preto nechce od partnera odísť…)
Syndróm týranej ženy je vlastne súborom špecifických charakteristík a
dôsledkov zneužívania, ktoré vedú ku zníženej schopnosti ženy efektívne
reagovať na prežívané násilie.
Podľa M. A . Douglasovej možno všetky symptómy u týraných žien rozčleniť do troch kategórií: Sú to:
1. Príznaky spadajúce pod posttraumatickú stresovú poruchu (PTSP)
2. Naučená bezmocnosť
3. Sebazničujúce reakcie
1. Príznaky spadajúce pod postraumatickú stresovú poruchu
U týraných žien je zvýraznená strata životných perspektív kombinovaná s
celkovou pasivitou až otupelosťou. Dlhodobo týrané ženy nie je ľahké
osloviť, v kontakte sa zvyknú javiť ako málo prístupné, vyznačujú sa
zníženou dynamikou reakcií, prejavujú malú účasť na vonkajšom dianí. Je
pre ne typické zablokovanie ventilovania hnevu. Týrané ženy nie sú
schopné sa prirodzene správať, pokiaľ niekto voči nim prezentuje silné
negatívne emócie, ako napríklad hnev, či zlosť. Majú tendenciu utekať
pred konfliktami. U týraných žien sa často stretávame s tzv. extrémnou
láskavosťou. Najmä pri kontakte s autoritou prejavujú nápadnú
ústretovosť, nepriebojnosť, chcú vyhovieť.
2. Naučená bezmocnosť
Naučená bezmocnosť predstavuje špecifický dôsledok týrania blízkym
človekom. Jadrom teórie o naučenej bezmocnosti je nasledujúce tvrdenie -
pokiaľ sa jedinec naučí, že nemá žiadnu kontrolu nad nepríjemnými
udalosťami a že každý jeho pokus zmeniť nepríjemnú udalosť skončí
prehrou, prepadne letargii a pasivite. Ukazuje sa pritom, že viac než
skutočná schopnosť kontroly rozhoduje viera vo vlastné možnosti, alebo
ilúzia kontroly.
Veľký význam má reakcia obete na prvé incidenty násilia. Ženy, ktoré
aktívne zareagovali v počiatočnej fáze zneužívania (napr. kládli
útočníkovi podmienky ohľadne ďalšieho spolužitia, hrozili sankciami a
zverejnením incidentu) sú aj neskôr schopné účinne zareagovať na
pokračujúce násilie (vyhľadajú poradňu, odídu do azylového domu..)
Naopak u žien s pasívnou reakciou na prvé incidenty sa prudko zvyšuje
pravdepodobnosť dlhotrvajúceho zneužívania. Tieto obete vyhľadávajú
pomoc až v momente, kedy sú presvedčené, že im ide o holý život.
Existuje tiež riziko zúfalého, impulzívneho útoku na trýzniteľa.
Ruka v ruke s naučenou bezmocnosťou ide drasticky znížené sebavedomie.
Týraná žena stráca rešpekt voči svojej vlastnej osobe. Strata pocitu
vlastnej hodnoty je sprevádzaná neistotou, nerozhodnosťou a niekedy aj
pokrivením obvyklých merítok. Týraná žena si napríklad nie je istá ani
hodnotením toho, čo sa okolo nej deje. Nevie, či je normálne všetko
znášať, alebo naopak vyjsť s problémom za hranice súkromia a hľadať
pomoc.
3. Sebazničujúce reakcie
Sebazničujúce reakcie nie je možné u týraných osôb vnímať ako
psychopatológiu či charakterovú slabosť. Ide o typickú, prirodzenú
stratégiu vyrovnávania sa s opakovaným a nevypočítateľným násilím, ktoré
na obeti páchajú jej blízki. Sebazničujúce reakcie sa objavujú najmä u
dlhotrvajúceho týrania a zahŕňajú predovšetkým tieto javy:
-
1. popieranie viny útočníka (týraná žena pripisuje zneužívanie
vonkajším okolnostiam - napr. nezamestnanosti, chorobe, alkoholu)
-
2. minimalizácia následkov (týraná žena miminalizuje skutočné
následky, bagatelizuje svoje zranenia, zľahčuje intenzitu a nebezpečnosť
útokov, nevníma vážnosť situácie)
-
3. popieranie zneužívania (týraná žena vehementne popiera svoje zneužívanie, pre svoje zranenia udáva nepravé dôvody)
-
4. odmieta možnosť záchrany (popiera reálne možnosti pomoci, vníma ich
ako pre ňu nepoužiteľné, patria sem aj opakované návraty k týrajúcemu
partnerovi, vymiznutie úvah o rozvode)
Pre vznik sebazničujúcich reakcií je podstatná osobná skúsenosť s
fenoménom "Jekyll a Hyde." Niektorí autori predpokladajú, že rozhodujúci
nie je ani tak periodický výskyt násilia, ako skôr nevypočítateľné
striedanie dvoch modalít chovania na strane násilníka. Obeť je
decimovaná striedaním neutrálnych či láskavejších podôb vzťahu s hrubou
fyzickou agresiou sprevádzanou zjavným nepriateľstvom. Syndróm týranej
ženy je vlastne odpoveďou na pravidelný no nevypočítateľný výskyt úplne
odlišných modalít chovania u páchateľa. Týrajúci partner strieda vo
vzťahu k žene slušné zaobchádzanie s veľmi zlým zaobchádzaním. Čím
vyhrotenejšie sú obe tieto krajnosti, tým pravdepodobnejšie dochádza ku
vzniku tzv. paradoxnej väzby týranej ženy na partnera (tzv. Štokholmský
syndróm - jedným zo znakov je napr. lojalita k násilníkovi, snaha
chrániť ho, a dokonca súcit a "spolupráca" s ním), ktorej prirodzeným
dôsledkom sú sebazničujúce reakcie.
Psychologickým základom sebazničujúcich reakcií je mentálna odpoveď na
zneužívanie, ktorá je označovaná ako manipulácia s realitou. To znamená,
že týraná žena si vytvára svoj vlastný mentálny opis reality, v ktorom
má i nevysvetliteľné násilie svoje zdanlivo logické dôvody. Pomocou
mentálnych konštrukcií sa mení neznesiteľná realita tak, aby bola pre
obeť ešte prijateľnou. Manipulácia dodáva žene silu pre fungovanie v
životných rolách - v zamestnaní, v role matky…V manipulácii je vždy
prítomné sebaobviňovanie, najčastejšie pripíše týraná osoba vinu za
incidenty sama sebe. Toto je dôležitým rozlišovacím znakom medzi
skutočným a predstieraným týraním, pretože pri zinscenovaných
obvineniach z domáceho násilia sa u údajnej obete sebaobviňovanie
nevyskytuje.
Násilie je veľmi závažným, silným stresorom. Podľa medzinárodnej
šesťstupňovej stupnice akútnych a chronických životných stresorov je
domáce partnerské násilie stresorom piateho stupňa.Obeť útoku prežíva
extrémnu situáciu, ktorá ju traumatizuje a ktorá má veľmi závažné
bezprostredné aj dlhodobé účinky. Môžu to byť bolesti hlavy,
depresivita, pocity únavy, urologické a gynekologické ťažkosti, poruchy
príjmu potravy, poruchy trávenia, nespavosť, bolesti v panvovej a
krížovej oblasti, ale aj vážne psychické ochorenia, problémy s alkoholom
či drogami, dokonca môže dôjsť aj k fatálnym následkom -ako samovražda
ženy alebo vražda týrajúceho muža.
U týraných žien sa zistili rovnaké prejavy a symptómy ako u ľudí, ktorí
prežili koncentračné a zajatecké tábory, u ľudí, ktorí boli obeťami
únosov, prepadov, alebo ktorí prežili prírodné katastrofy. Situácie,
ktoré prežili títo ľudia a situácie, ktoré prežívajú týrané ženy, majú
viacej spoločných znakov. Sú to situácie "zajatia" a "uväznenia". Je v
nich ohrozený ich vlastný život, obete sú izolované, nemôžu sami zo
situácie uniknúť (alebo sú o tom presvedčené) a násilník sa k obeti
správa občas láskavo.
Dennodennými pocitmi obete sú úzkosť, strach, bolesť a stres, neistota, pocity bezmocnosti a hanby.
Prečo je pre týrané ženy ťažké odísť od násilného partnera
Jedným z mýtov o domácom násilí je názor, že ženy asi chcú byť týrané,
lebo inak by násilníka už dávno opustili. Odchod je ale zložitejší, ako
si väčšina ľudí myslí. Obete násilia totiž často nevedia, kde sa obrátiť
o pomoc, naviac riskujú, že budú okolím i vlastným svedomím obvinené z
rozvracania rodiny. Mnohé ženy tiež zažili zlú skúsenosť, keď požiadali o
pomoc (nepochopenie, okolie týranej žene neuverilo).
Rozhodnutie obete odísť býva blokované strachom, že násilník splní
svoje vyhrážanie a predá spoločný majetok, pripraví partnerku o deti,
alebo ublíži jej či deťom. Táto hrozba je pritom preukázateľne reálna a
partnerka, ktorá je obrazne povedané znehybnená terorom a neustálym
ponižovaním, musí starostlivo zvážiť každý svoj krok. Limitujúca je tiež
materiálna prepojenosť a skutočnosť, že obete často nemajú kam ísť. Ich
finančná situácia neumožňuje nájsť si vlastné bývanie, po odchode zo
spoločnej domácnosti sa ocitajú na hranici chudoby. Ďalším dôvodom
zotrvania žien v násilnom vzťahu býva aj viera v zlepšenie na základe
násilníkových sľubov a ospravedlňovania sa, alebo ženy prijmú variant,
že na útoku nesú vinu a sú zaň spoluzodpovedné. Ženy často majú pocit,
že násilie musia pretrpieť, že nemajú inú možnosť. Niektoré ženy sa za
situáciu doma hanbia, boja sa nepochopenia, samoty, toho, že neuživia
svoje deti, sú závislé na partnerovi. Násilník často svoju obeť
tyranizuje i potom, čo sa ho pokúsi opustiť.
Deti
Domáce násilie poškodzuje deti na celý život. Vo väčšine prípadov
(podľa výskumu v Čechách, v roku 1999 - až v 90 % prípadov) bývajú deti
priamymi svedkami násilných incidentov medzi rodičmi, alebo sú s
následkami týrania matky konfrontované takpovediac mlčky a kradmo -
napr. registrujú telesné zranenia matky, či vnímajú jej psychické
problémy ako strach, skľúčenosť, prekrúcanie skutočnosti.
Zahraničné zistenia (potvrdené aj prieskumom na Slovensku, 1997)
uvádzajú, že deti sú najčastejšími svedkami fyzického a iného týrania
svojich matiek. Viacerí odborníci zastávajú názor, že v každej rodine,
kde je žena týraná svojim manželom alebo bývalým manželom, sú týrané aj
deti prinajmenšom tým, že sú prítomné pri násilí voči matke a že sú ním
traumatizované (prítomnosť pri násilí aj voči neznámej osobe je silným
traumatizujúcim zážitkom, čím je vzťah k obeti bližší, tým je
traumatizácia silnejšia). Deti bývajú úzkostné, neurotické, vyskytujú sa
u nich často psychosomatické choroby a poruchy učenia a správania sa, a
veľké percento z nich má podobné problémy vo svojich partnerských
vzťahoch.
V rodinách, kde je matka vystavená násiliu svojho manžela, sú deti
svedkami alebo obeťami otcovho násilia od svojho raného detstva, mnohé
od svojho narodenia a niektoré už pred svojim narodením. Pre mnohé z
týchto detí je násilie voči matke častou a pre niektoré každodennou
skúsenosťou.
Aj v prípade, že partner týra iba ženu, je veľmi vysoké percento pravdepodobnosti, že násilie sa rozšíri aj na deti.
Ženy, ktoré sú dlhodobo vystavené domácemu násiliu, sú uzavrené do seba
a svojich problémov. Sú schopné zaistiť dieťaťu stravu, ošatenie,
udržiavať ho v čistote a teple, ale veľakrát nedokážu naplniť detskú
potrebu lásky a radosti zo spoločnej činnosti. Najčastejšie sa to
prejavuje absenciou očného kontaktu, neschopnosťou dieťa podporiť,
pochváliť ho, tráviť spoločne voľný čas a prežívať spoločné aktivity,
ako sú hra, čítanie rozprávok. Škála výchovných prostriedkov týchto žien
je čierno biela - na jednom póle stoja veľké prejavy lásky (bozkávanie,
maznavý tón reči) na druhom póle krik a fyzické tresty. Väčšinou chýba
poriadok, pravidelnosť a bežný denný režim, napríklad pravidelnosť
podávania stravy deťom a podobne.
Pomoc obetiam domáceho násilia
Žena, ktorá zistí, že ju a jej deti partner týra, by si predovšetkým
mala uvedomiť, že nikdy nie je neskoro svoju situáciu riešiť, a že je
veľa spôsobov, ako sa jej a jej deťom dá pomôcť. Taktiež aj to, že každý
človek má právo, aby bolo chránené jeho zdravie a dôstojnosť, nielen na
verejnosti ale aj doma.
Čím dlhšie násilie trvá, tým horšie sa rieši, a tým menej je žena
ochotná odísť. Preto je vhodné najprv urobiť nasledujúce prvé kroky k
riešeniu situácie, kedy žena k prípadnému odchodu môže postupne načerpať
odvahu a silu. Kontaktom s odborníkmi si tiež rozšíri vedomie o tom, čo
všetko je možné pre ňu v danej situácii urobiť. V prípade, že nenatrafí
na odborníkov, ktorí by jej pomohli, nemala by strácať odvahu a mala by
sa obrátiť na iných odborníkov, najlepšie priamo vyškolených na pomoc
obeti násilia.
Na Slovensku funguje napr. organizácia
Aliancia žien.
Kroky, ktoré môže žena podniknúť:
-
1. krok je zveriť sa blízkemu okoliu. Je potrebné, aby o situácii
vedeli priatelia a rodina ženy a v prípade, že pominie fáza, kedy
partner ženu týra a nastane obdobie kľudu alebo fáza odprosovacia,
priatelia a príbuzní stále ženu tlačili k tomu, aby sa situácia riešila a
nenechali ju zacúvať s tým, že teraz sa už násilník polepšil a všetko
je v poriadku.
-
2. nutný je kontakt s odborníkom. Žena sa často bojí, že ju bude
niekto k niečomu nútiť, prípadne, že jej problém nebude nikoho zaujímať,
alebo že jej aj tak nikto nedokáže pomôcť, obe domnienky sú však mylné.
Pracovníci centier dobre vedia, ako dlho sa niekedy žena k odchodu
odhodláva a rozhodnutie tiež ponechávajú len na ňu. Majú veľa možností
ako pred prípadnými útokmi manžela ženu a deti ochrániť a kontakt na
odborníkov z radov kriminalistov, lekárov, právnikov a sociálnych
pracovníkov.
Pre tých, ktorí chcú pomôcť
Pokiaľ sa poznáte s obeťou násilia, prípadne ste jej priatelia,
opýtajte sa priamo, či jej nie je ubližované, ako sa cíti a čo prežíva.
Obete násilia často spomínajú, že svojmu okoliu naznačovali, že "niečo"
nie je v poriadku, ale tieto ich signály obvykle neboli ostatnými
rozpoznané. Pokiaľ okolie nereaguje, obete sa po nejakej dobe stiahnu a
čakajú, či ich niekto sám neosloví. Samé sa začnú zverovať len zriedka.
Buďte vnímaví a trpezliví poslucháči, ale nenúťte obeť k rozprávaniu
detailov. Nechajte ju konať podľa jej vlastných rozhodnutí a
nepodmnieňujte svoju pomoc jej nutným odchodom od násilníka, alebo tým,
že bude postupovať podľa vami navrhnutého plánu. Nerozhodujte miesto
nej. Ponúknite jej pomoc (napríklad doprovod k lekárovi, na políciu, k
advokátovi), poskytnite kontakty na špecializované centrá, ale do ničoho
ju nenúťte, ona sama sa musí rozhodnúť, čo urobí. Nepokúšajte sa ju
"zachrániť" rýchlymi riešeniami. Chápte, že je pre ňu ťažké násilníka
opustiť (mnohým sa to podarí až po niekoľkých pokusoch).
Ako sa pri pomoci obeti správať.
Verte obeti, keď vám hovorí, že ju blízka osoba týra a inak ubližuje a
dajte jej to jasne najavo. Pokiaľ poznáte jej partnera, uvedomte si, že
útočník sa často chová na verejnosti inak ako v súkromí. Skutočné obete
domáceho násilia väčšinou v rozprávaní minimalizujú to, čo sa u nich
doma deje. Realita býva omnoho horšia.
Počúvajte pozorne, čo vám žena hovorí. Pokiaľ zvolíte aktívnu formu rozhovoru, vyhnite sa súdom a dávaniu rád.
Podporujte jej silné vlastnosti. Pomôžte jej na nich stavať.
Prijímajte jej pocity - je bežné, že týrané ženy majú protichodné
pocity - lásku a strach, pocit viny a nenávisť, nádej a smútok. Dajte
jej najavo, že jej pocity sú normálne a odôvodnené.
Vyhnite sa jej obviňovaniu. Povedzte jej, že to, že je týraná, nie je
jej chyba. Utvrďte ju v tom, že týranie je problémom partnera a on je
tiež za týranie zodpovedný. Zdržte sa však jeho hanenia či nadávania na
neho.
Berte jej obavy vážne. Pokiaľ sa obávate o jej bezpečnosť, dajte jej to bez akýchkoľvek súdov najavo.
Ponúknite pomoc. Pokiaľ vás žena požiada o niečo, čoho ste schopný a
zároveň ochotný, urobte to. Pokiaľ neviete, alebo nechcete, povedzte jej
to a zároveň pomôžte nájsť iný spôsob ako požadovanú pomoc dosiahnuť.
Buďte aktívny a kreatívny partner v jej úsilí o zaistenie
bezpečnostného plánu. Kľúčom k plánovaniu je identifikácia problémov,
zváženie všetkých dostupných možností, vyhodnotenie rizík a výhod
odlišných riešení a stanovenie spôsobu, ako riziká redukovať. Ponúknite
vlastné nápady, zdroje a informácie.
Podporujte jej rozhodnutie. Pamätajte, že každé rozhodnutie týranej
ženy je spojené s určitým rizikom. Pokiaľ chcete byť skutočne nápomocní,
buďte trpezlivý a rešpektujte rozhodnutie ženy, aj keď s ním
nesúhlasíte.
Poskytnite žene kontakty na poradenské centrá, azylové domy, pomocné zariadenia pre týrané ženy.
Zdroje:
Čírtková: Obete domáceho násilia
Sopková: Problém, o ktorom sa mlčí
Rezková: Divná podoba lásky
Materiál: Bílý kruh bezpečí…