Takmer som sa pokakala od zodpovednosti, ktorú pociťujem nad tvorením
týchto riadkov. Chcem pojednať o minulosti spojenou s umelcami na
Slovensku. Mám rada Slovensko. Aj v spoločnom štáte s
Čechmi
som to tak vnímala. Vždy to bolo moje Slovensko. Nakoniec takéto
rúhačské zmýšľanie mi povoľovalo i štátna zmluva (Ústavný Zákon) o
Československej federácii z októbra roku 1968 s účinnosťou od 1. januára
nasledujúceho roku. Česi neradi videli snahu niektorých súdruhov o
absolútnu informatizáciu v tomto smere. Mali sme v úmysle ľuďom
vysvetliť, čo to, najmä pre Slovákov, znamená. Projekt sa však
nevydaril. To dovoľovalo stavať sa k tomuto prepotrebnému zákonu povoľne
a nedostatočne. Malo to samozrejme i politické konzekvencie. Ľudia
mnohokrát nevedeli. Nechápali. Neverili.
Ladislav Chudík
Málokto by si asi vedel predstaviť našu kultúru bez neho. Nikto nie
je svätý, a nie je ním ani Ladislav. Nik nebol tak zbavený ľudskosti a
“obyčajnosti” ako jej bol zbavený Ladislav Chudík. V jeho súvislosti sa
hovorí, oprávnene, o silnom morálnom kredite. Mňa však nezaujíma
božskosť ľudí, býva často pofidérna. Mňa zaujíma obyčajná cesta.
Dnes sa radšej ľudia priznajú k duševnej poruche, než k programovej
angažovanosti a pokrokovosti. Nikdy riadne nevnímal, snílok, čo sa okolo
neho dialo. Bol sympatický a čistý. Málo hovoril, viac sa smial.
Nehovorím o inteligencii, skôr o jeho životnom postoji. Úctivo sa
uklonil, placho usmial a šiel ďalej. Akoby sa všetkých naokolo bál.
Záujem ho vždy potešil, ak ho dokázal zachytiť. Rovnako ho však i
vyľakal. Klopil zrak pred akoukoľvek pozornosťou a snažil sa rýchlo
ujsť. Museli ste s ním vždy priamo. Nerozumel náznakom, či skrytým
signálom. A svet je plný polovičatých a len naznačených vzorcov
správania. Strácal sa v nich. Vo filmoch bol mimoriadne presvedčivý, v
skutočnosti bol však plachý a hodne nenápadný. Viac sa životom presúval,
samospádom a viac-menej energiou tých druhých. Pokiaľ sa nedostal pred
filmovú kameru. Akoby sa ponoril dakde pod vodu. Vnoril sa do iného,
možno lepšieho sveta, kde sa naplno a nahlas prejavil. Ožil a začal
konečne dýchať. Aj oči mu ožili. Navždy stratení a neorientovaní
dys-praktici.
Pozrime sa do bohatej filmografie tohto výnimočného umelca. Hral v
tých najrežimnejších filmoch tej doby. Nikto z hercov sa nemohol
pochváliť tak “uvedomelou” tvorbou, ako práve Ladislav Chudík. V
paralelnom filmovom vesmíre vystupuje sebavedome, neraz prísne štátnicky
s absolútnou autoritou. Nik z nás mu neodolal. Každý mu verí, pretože
je silný a rozhodný. Múdry a presvedčivý. Štefan z Vlčích dier,
kolektivistické Lazy sa pohli, a jeho Jano Kováč. Či kapitán Dabač v
rovnomennom filme. Alebo jeho presvedčivý generál Svoboda, vo filme
Vojaci slobody. A zase generál Svoboda v Oslobodení Prahy a napokon zase
generál Svoboda v Sokolove. Testosterón, udatnosť a absolútna
presvedčivosť. Na druhú stranu, v normálnom reálnom živote si ho ľudia
takmer nevšimli. Milo bľabotal, hľadal slová i svoju vlastnú
presvedčivosť a neustále sa ošíval. Pani Emília Vašaryová ho nazvala
chlapcom. To je verne vystihnuté. Keď šiel kúpiť rohlíky, tri minúty
zhľadúval po vreckách drobné mince. Gustáv Husák sa o ňom raz vyjadril,
že Chudík ešte nestačil dopadnúť na zem. Aký vlastne Ladislav Chudík je?
Uveďme si z jeho života nejaké fakty a spoločne, nad týmto slovenským
velikánom, premietajme.
Ladislav Chudík pochádza z jednoduchej, pokrokovej rodiny. Otec
pracuje ako majster vo valcovni v Podbrezovej. Je sčítaný a múdry. Mama
mu spievala a otec mu často čítal. Po maturite nastúpil na Filozofickú
fakultu. Študoval tu ruštinu a Literatúru. Dokončil iba dva roky. Otec
na neho riadne nakričal. Pravdepodobne otec zasiahne poza jeho chrbát,
pretože ho príjmu rovno do Národného divadla, ako eléva. Zároveň
nastupuje na dramatické oddelenie Štátneho konzervatória v Bratislave.
Striedavo na novootvorenej Novej scéne i na doskách Národného divadla
stvárni desiatky postáv. Po nejakom čase ho objavujú aj filmári. Jeho
prvou filmovou titulnou rolou je Kapitán Dabač. Prvá manželka Ladislava
Chudíka bola moderná žena. Volala sa Helena. Redaktorka Kultúrnej
tvorby. Bola to rázna Pražáčka zo Žiškova.
Manželka Helena
Ladislav mal pred Helenou jednu obrovskú lásku. Zviedol o ňu boj s
bohom československej filmovej režiserskej tvorby, Paľom Bielikom.
Chudík Bielikovi veľmi rýchlo ustúpil. Nevedel to moc so ženami, ani s
bojom o ne. Tie, ktoré sa páčili jemu, boli zadané. A tie ktoré by
chceli jeho, ani sa o nich nedozvedel. Nerozumel signálom a náznakom,
ktoré mu zaľúbené dámy posielali. Už mal tridsať, keď sa ho zmocnila
Helena. Ako sa hovorí, nakoniec ho uhnala. Priatelia, herci a režiséri,
medzi nimi František Dibarbora, či Paľo Bielik, ho pred ňou varovali.
Ani jeho rodičom sa nepáčilo, že Helena bola už dvakrát rozvedená.
Helena si do manželstva doniesla ešte jednu vec, okrem skúseností s
mužmi. Pohrávala sa s temnými mocami. Predpoveďami a komunikáciou s
duchmi. Skúmala svoje sny cez lucidné rozhranie. Ide o kontrolu snenia v
stave spánku. Dalo by sa to prirovnať k istej forme hypnózy. Mimo iné
si cez takéto rozhranie diktujete, napríklad, čo sa vám bude, počas
spánku, snívať. Svoju osobnosť a jej smerovanie, zvládnutím rôznych
príbuzných techník, neskôr dokážete ovládať nielen počas snenia, ale i
počas vedomej existencie, normálnej reality. Helena, chcela cez túto
techniku viac poznať samú seba i svet naokolo. V neposlednom rade chcela
touto technikou prelomiť manželskú bariéru vlastnej neplodnosti,
neschopnosti dať svojmu manželovi dieťa. Postupne vďaka tejto
“podvedomej” technike môžete ovládať nielen seba, ale i svoje okolie, v
určitej miere i svoj vlastný osud. Stanete sa tak v pokročilejšej fázy
dokonca mágom. Práve toto je cieľom, konečným cieľom, takýchto techník.
Niektorí túto temnú techniku
(niekto môže mať na kvalitu tejto techniky iný názor – rešpektujem) označujú za mimoriadne nebezpečnú.
Po nejakom čase, sa začali u Heleny rozvíjať poruchy osobnosti.
Začala kričať. Tam kde sa smejeme, ona plakala. A kde zvyčajne plačeme,
sa Helena smiala. Stále na Ladislava kričala, mrzko mu nadávala, tými
najvulgárnejšími slovami. Takmer sa nedokázala ovládnuť. Chvíle pokoja a
harmónie sa striedali s návalmi hnevu a ťažkej hlučnej hystérie.
Niekedy sama Helena priznávala, že si sama seba neuvedomuje, počas
týchto nepríčetných stavov. Niekoľko krát Ladislava slovne i fyzicky
napadla. Jej sociálne vzťahy sa narúšajú aj v práci. Kričí po kolegoch a
zradzuje svoju vlastnú profesionalitu redaktorky. Po prvý krát sa u nej
objavujú epileptické záchvaty. Tieto sa svojou intenzitou postupne viac
a viac zhoršujú. Intervaly medzi nimi sa skracujú. Doba trvania
jednotlivých záchvatov sa však predlžuje. Ladislav nachádza opakovane
svoju manželku v zúfalom stave. Pocikanú a pokakanú, ako sám dnes
uvádza. Leží pošpinená v posteli a je apatická a nezúčastnená. Chudík ju
opatrí a volá medicínsku pomoc. Helena sa odmieta liečiť. Pokladá
starostlivosť o duševne zdravie za nedôstojne a absolútne neprijateľné.
V tomto období, vďaka neustálemu citovému a emočnému strádaniu
Ladislava Chudíka sa u neho postupne rozvíjajú ťažké zničujúce depresie.
Začne sám seba ľudsky i profesionálne zanedbávať. Upadá do akejsi
pasce, z ktorej sa nedokáže vymaniť. Zanedbáva sa i po hygienickej
stránke, apatické stavy, nechuť žiť a neschopnosť za normálnych
okolností fungovať.
Dostáva sa do odbornej starostlivosti fenomenálneho MUDr. Miroslava Plzáka. Napriek istej pofidérnosti z hľadiska odborného
(psychózy málokedy súvisia s depresiami),
sa u Ladislava Chudíka začínajú objavovať akési počiatočné obrazy
(snáď) rozpadu osobnosti. Chudík hrozí reálnou samovraždou. Nechce žiť. V
tomto veľmi ťažkom období dostáva Ladislav ponuku od vedenia
Československej televízie Praha, na nakrúcanie seriálu, Nemocnice na
kraji města. Karel Höger, ako predstaviteľ primára Sovu, nečakane
umiera, potom čo nakrútil niekoľko dielov tohto seriálu (1977). Hlavne
na začiatku, je počas nakrúcania, prítomný aj doktor Plzák. Nedokáže
uveriť, akým až zázračným spôsobom sa Ladislav Chudík dokáže absolútne,
na svoju postavu, koncentrovať. Akoby Chudík do postavy primára Sovu,
unikal. Pred tým zlým reálnym, nehostinným svetom. Akoby vo svojej
postave primára Sovu, nachádzal útočisko a absolútne bezpečie, pred
svojou vlastnou boľavou osobnosťou. Z tohto hľadiska by si zaslúžila
práca herca, omnoho hlbšiu vedeckú analýzu.
Stavy jeho manželky sa zhoršujú. Sebapoškodzovanie, agresivita.
Niekedy sa zdá, ako keby svojho manžela, Helena, ani nepoznávala. Chudík
sa i dnes vyjadruje v tom zmysle, že to čo bolo vtedy v Helene, nebola
ona sama, ale nejaký iný, veľmi, veľmi zlý človek. MUDr. Plzák otvorene
hovorí o tom, aby Ladislav Chudík svoju ženu opustil, inak jemu samému
hrozí veľmi vážna zdravotná ujma. Nahovárajú ho aj kolegovia. Nalieha i
vlastná manželka, keď je v stave bez agresivity a šialenstva. Nakoniec
to Chudík urobí. Svoju manželku po 22. rokoch opúšťa. Neopúšťa ju, on
uteká. Pred ňou i pred sebou. Tri roky nato jeho manželka Helena
zomiera. Nemá ju kto pochovať. Celý pohreb i s nákladmi Chudík
zabezpečuje sám. Tým sa kapitola jeho prvého manželstva s Helenou
definitívne uzaviera.
Čudná emigrácia
Jeho manželka Helena ho niekoľko dní po invázii sovietskych vojsk
postaví pred hotovú vec. Zbalí jeho matku, svoju matku, i samotného
Ladislava a doslova ich všetkých nadiriguje, dotlačí k emigrácii do
Rakúska. Volksteater sa Chudíka ujme a poskytne mu, ako emigrantovi,
umelecké angažmá. Určia mu slušných 5500 šilingov mesačnej apanáže.
Chudík takmer neovláda nemčinu. Dostáva tu len také drobné “šteky”. Jeho
vlastní študenti z Vysokej školy múzických umení v Bratislave s ním
zohrajú čudnú, zradnú hru. Vo Viedni v tichej uličke kde pobýva Ladislav
Chudík, ho navštívia jeho bývalí študenti Hric, Koleničova, Kocurikova,
Durdik a Kukura, a prehovárajú ho k návratu z emigrácie domov.
Politický program svojej návštevy zastierajú priam dojímavou láskou
študentov ku svojmu profesorovi. Popíšu celú ulicu nápismi, aby sa ich
milovaný profesor vrátil domov. Idú nad odporúčané regule straníckych
funkcionárov, ktorí ich vyslali. Chudík toto nakoniec, pomerne
zmierlivo, odmieta. Takmer po štyroch mesiacoch od čudnej študentskej
návštevy z Bratislavy sa, predsa len, Ladislav Chudík navracia aj so
svojou rodinou, do Bratislavy. Dnes sa tento Chudíkov príbeh predostiera
podstatne ináč. Pozmenene a klamne. Chudíkovi nehrozia za emigráciu,
ktorá bola v tom období ťažkým zločinom, žiadne postihy. Súdruhovia
detailne poznali rodinnú situáciu majstra Ladislava Chudíka.
Autor: Anka Frňová
Zdroj:http://anka.blog.pravda.sk
