Sexuoložka Laura Janáčková: Muži chtějí potvory

Snad každá žena si občas položí otázku, zda je její partnerský vztah v pořádku. Snad každá žena touží po svém panu Božském. A snad každá žena touží být atraktivní a sebevědomá. Odpovědi na různé otázky a praktický návod, jak se zdokonalit a poznat sebe samu nabízí ve své nové knize Muži chtějí potvory psycholožka a sexuoložka Laura Janáčková.

Co vás přivedlo k napsání knihy: Muži chtějí potvory?

Na myšlenku napsat tuto knihu mě přivedl můj už několik let beznadějně vyprodaný a velmi úspěšný kurz, který se jmenuje Jak se stát potvorou. A samozřejmě také má dlouholetá praxe, při které se často setkávám s ženami, které opakovaně hledají partnera nebo partnera již mají, ale nejsou spokojené či mají strach, že je manžel opustí, nebo se s nimi už rozvádí a odchází za milenkou.
Když jsem tak přemýšlela, co všechny tyto ženy spojuje, uvědomila jsem si, že je to fakt, že jsou mnohdy až příliš hodné. Snaží se být dobrými pracovnicemi, dobrými matkami, dobrými manželkami, dobrými milenkami a zapomínají na sebe samé. Z tváře se jim vytrácí úsměv, hora povinností je vyčerpává a večer až se vrátí z práce, uklidí, uvaří, postarají se o děti, se jim klíží víčka. Mužům se víčka neklíží, oni jsou plní očekávání. Touží po krásné milé ženě, která je nezatěžuje starostmi a chce s nimi vždy sex. Někdy pak za ní právě i odcházejí.

Jak se tedy žena má změnit? A jde to vůbec ještě v manželství se stávajícím manželem?

Není nutné, aby proběhla nějaká zásadní změna osobnosti ženy. Jen je třeba, aby si uvědomila, že právě ona a její spokojenost je klíčem ke šťastnému vztahu pro jejího partnera i její děti. Na partnerství by měli všichni zúčastnění pracovat, není možné, aby hybnou sílou byl pouze jeden. O jaké změně tedy mluví má kniha? Je návodem pro ženy, dívky, prostě všechny z nás, které chtějí získat a udržet si toho vytouženého muže pro sebe a své děti. Je návodem, jak být ženou, po které muži touží.
V různých jiných knihách autorky popisují stovky důvodů, proč muži chtějí potvory. Naši muži však nechtějí potvory, které z nich dělají hlupáky, ani ty, jež je jen využívají. Chtějí potvory hodné a laskavé, a tak jsem podle jejich nejčastějšího pozitivního označení ženy vytvořila pro ně vzorec. Muži se otáčí za ženou a říkají si mezi sebou: „ To je, ale kus.“ Ve zkratce, kterou jen tak mezi námi oni vnímají naprosto podvědomě, slovo KUS je složené z počátečních písmen, kde K je krásná, U úspěšná a S je sebevědomá.
Pravá potvora je navíc ještě i sobecká. Míra jejího sobectví je však určující pro to, zda po ní muži touží, či pro ni nemohou najít slušné jméno. Je třeba, abychom se naučily dávat, nikoliv se rozdávat. Je třeba, abychom byly sobecky spravedlivé v dělení času mezi sebou a ostatními.

Má kniha není pouhým popisem a suchým konstatováním, ale konkrétním návodem, jak se stát krásnou, úspěšnou a sebevědomou ženou, která si zaslouží toho nejlepšího muže. Vychází z poznatků evoluční sexuologie a z mé více než dvacetileté praxe při práci s onkologickými pacienty. Právě díky nim jsem vypracovala konkrétní rychlé a účinné postupy při hledání hodnot, životních cílů a sebevědomí. Mé kurzy pak ověřily, že právě tyto nové a jednoduché metody mohou být tím nejlepším pomocníkem ženám, které chtějí vzít svůj život do vlastních rukou. Ženám, které chtějí být podle slov mužů prostě KUS.

A jak najít tu pravou míru sobectví, aby to už nebylo moc?

Myslím, že většina nás žen jsme hodné holky, které nikdy nepůjdou předělat na vysloveně zlé potvory. Jde o to, uvědomit si svou vlastní hodnotu a nedovolit nikomu, aby nás dlouhodobě využíval či zneužíval, nebo nás po letech reklamoval a opustil, protože jsme se staly pro něj již nezajímavé. Kniha je též jakýmsi deníčkem, kam si můžeme psát své osobní poznatky, obsahuje testy k lepšímu sebepoznání a původní unikátní metody, které pomohou najít zase „ pevnou půdu pod nohama“.
Příkladem může být právě jedinečná stavba vlastního sebevědomí, která spojuje pomyslné prvky atraktivity s neverbální komunikací, pro to, aby si okolí (muž) všimlo, že jsme krásné, se schopností uvědomění si, jaké jsme a co jsme dokázaly, proto, aby si nás naučil vážit. Dalším příkladem metod k vlastnímu sebezdokonalování může být snadný návod na změnu komunikace, který umožní nám i našemu muži, abychom si lépe porozuměli atd. Prostě v knize je mnoho nových nápadů, které pomohou ženám ujasnit si, jaké jsou jejich priority a být pak pro muže ve všech ohledech krásné a to v každém věku.
Myslím si, že je důležité, aby si žena uvědomila, jaká je, a co konkrétně je právě na ní výjimečné. Když si těchto věcí nebudeme vědomy my, jak pak mají být hodnotou pro okolí. Stává se totiž samozřejmostí, že jsme dobré matky, kuchařky, manželky, hospodyně atd... výčet je obrovský, ale vidí to i ten náš? Oceňuje to?

Není také problém ve společnosti?

Jistě ano, dnešní společnost je zaměřená na výkon, ale výkony v partnerském životě nezaručí, že nás někdo bude mít skutečně a pořád rád. Ve vztazích nejde o výkony, ale o člověka a jeho hodnoty.

Takže není správné, ani když je žena tzv. stachanovec a dává najevo, jak všechno zvládá s přehledem.

Přílišná míra emancipace mnohdy bere ženě ženskost a muži bere důvod, aby se snažil. Když žena bude chtít všechno dokonale zvládnout, tak bere možnost muži se zapojit, získat ženino uznání a spolupodílet se. A co víc, žena ztrácí čas, který může věnovat péči o sebe, proto aby byla krásná. Ostatně i evoluční sexuologie potvrzuje, že muži si ženy vybírají právě podle jejich atraktivity. Jsou totiž vizuálně vzrušiví, a tak je nutné, aby si ženy našly dostatek času na sebe.

Není to tak, že si muži berou rádi ty hodné ženy, které jim postupem času přestanou stačit a chtějí potvoru, kterou by si ale ponejprv nevzali?

Ale vzali. Muži by si totiž rádi brali ty hodné holky, ale někdy se stává, že se zamilují právě do potvor. Moje knížka Muži chtějí potvory je stylovým průvodcem pro hodné holky, jak se stát hodnou potvorou. A hodná potvora to je jistě sen mnoha mužů.

Potvora je žena krásná, úspěšná, sebevědomá a také sobecká. Míra jejího sobectví určuje, zda po ní muži touží, nebo pro ni nemají slušné jméno. Jo a pro muže je potvora vždy sexy.Citace z knihy Laury Janáčkové

Máte v podtitulu: Jak získat pana Božského.

Ano. Vybrat si toho správného partnera je jednou z nejdůležitějších věcí v životě. Každá dívka, žena by si měla ujasnit, jakého partnera vlastně hledá. V praxi totiž sleduji, že mnoho žen si vybírá partnera náhodně z omezeného počtu mužů. Prostě se zrovna v té době o ni uchází tři, čtyři, tak si vybere z nich toho nejlepšího, začne se s ním více stýkat, možná přijde zamilovanost a ta nasadí růžové brýle. Čas je sundá a jsou tu očekávání, která máme a ten náš je třeba nesplňuje. Do vztahu se vkrádá nesoulad. Abychom tomu předešly, je třeba si udělat hned na začátku jasno, koho hledáme, jaké jsme my, co můžeme nabídnout, ujasnit si, co je důležité ve vztahu a čemu přikládáme menší hodnotu a podle toho si vybírat.
A jsme zase u praktické pomůcky, která v knize konkrétně popisuje, jak si vytvořit pomyslný cedník na muže. Cedník, kterým propadnou ti, kteří nesplňují naše očekávání. Tato jednoduchá metoda nám také pomůže přijít na to, v čem jsme dosud při výběru dělaly chybu. Pomůže nám však nejen v tom, jakého muže hledám, ale též nám odpoví na otázky: kde ho najdu a co mám udělat, aby si mě vůbec všiml. Kniha ženy naučí flirtovat tak, aby bylo zasaženo mužovo podvědomí. Naučí ženy okouzlit muže ve společnosti, připravit mu dobré jídlo, které zvýší jeho touhu a nakonec i to, jak být nejlepší milenkou.

Jak se dají zvládnout tři děti, manžel, vědecká práce, práce psycholožky onkologických pacientů a sexuoložky? Kde berete energii, když k tomu ještě napíšete knihu?

Prostě musíte být potvora, ale hodná. Spokojenost člověka stojí na třech pilířích. Jsou jimi zdraví, práce a poslední pilíř obsahuje vztahy společně se sexem. Když tyto pilíře jsou pevné a vy jste v nich spokojená, cítíte se i šťastná. Není-li tomu tak, stáváte se více či méně nestabilní. Na své životní cestě jsem našla nakonec uspokojení ve všech těchto oblastech, a to mi dává energii pro mé pacienty, klienty, pro mou rodinu i pro psaní knih.
Onkologickým pacientům se věnuji více než dvacet let, mnohé z nich jsem doprovázela i do konce jejich dní. U těchto lidí jsem našla smysl své práce. Právě díky nim jsem se naučila i ve svém životě rozlišovat důležité od méně důležitého, naučila jsem se vážit si života a partnerských vztahů. Evoluční sexuologii a problematice partnerských vztahů se věnuji skoro deset let. Našla jsem v nich protiváhu práce onkopsycholožky, protože tito mí klienti, kteří řeší partnerské či sexuální problémy, stojí často pouze na rozcestí, ale všichni z nich mají šanci žít a naději na spokojený dlouhý život. A proto také píši populární knihy, pro naději, naději nás žen ve šťastný život s našimi muži.

Autor: Andrea Zunová
Zdroj: http://www.novinky.cz

FOTO: archiv Laury Janáčkové

Anka Frňová: Ladislav Chudík

Takmer som sa pokakala od zodpovednosti, ktorú pociťujem nad tvorením týchto riadkov. Chcem pojednať o minulosti spojenou s umelcami na Slovensku. Mám rada Slovensko. Aj v spoločnom štáte s Čechmi som to tak vnímala. Vždy to bolo moje Slovensko. Nakoniec takéto rúhačské zmýšľanie mi povoľovalo i štátna zmluva (Ústavný Zákon) o Československej federácii z októbra roku 1968 s účinnosťou od 1. januára nasledujúceho roku. Česi neradi videli snahu niektorých súdruhov o absolútnu informatizáciu v tomto smere. Mali sme v úmysle ľuďom vysvetliť, čo to, najmä pre Slovákov, znamená. Projekt sa však nevydaril. To dovoľovalo stavať sa k tomuto prepotrebnému zákonu povoľne a nedostatočne. Malo to samozrejme i politické konzekvencie. Ľudia mnohokrát nevedeli. Nechápali. Neverili.

Ladislav Chudík
Málokto by si asi vedel predstaviť našu kultúru bez neho. Nikto nie je svätý, a nie je ním ani Ladislav. Nik nebol tak zbavený ľudskosti a “obyčajnosti” ako jej bol zbavený Ladislav Chudík. V jeho súvislosti sa hovorí, oprávnene, o silnom morálnom kredite. Mňa však nezaujíma božskosť ľudí, býva často pofidérna. Mňa zaujíma obyčajná cesta.

Dnes sa radšej ľudia priznajú k duševnej poruche, než k programovej angažovanosti a pokrokovosti. Nikdy riadne nevnímal, snílok, čo sa okolo neho dialo. Bol sympatický a čistý. Málo hovoril, viac sa smial. Nehovorím o inteligencii, skôr o jeho životnom postoji. Úctivo sa uklonil, placho usmial a šiel ďalej. Akoby sa všetkých naokolo bál. Záujem ho vždy potešil, ak ho dokázal zachytiť. Rovnako ho však i vyľakal. Klopil zrak pred akoukoľvek pozornosťou a snažil sa rýchlo ujsť. Museli ste s ním vždy priamo. Nerozumel náznakom, či skrytým signálom. A svet je plný polovičatých a len naznačených vzorcov správania. Strácal sa v nich. Vo filmoch bol mimoriadne presvedčivý, v skutočnosti bol však plachý a hodne nenápadný. Viac sa životom presúval, samospádom a viac-menej energiou tých druhých. Pokiaľ sa nedostal pred filmovú kameru. Akoby sa ponoril dakde pod vodu. Vnoril sa do iného, možno lepšieho sveta, kde sa naplno a nahlas prejavil. Ožil a začal konečne dýchať. Aj oči mu ožili. Navždy stratení a neorientovaní dys-praktici.

Pozrime sa do bohatej filmografie tohto výnimočného umelca. Hral v tých najrežimnejších filmoch tej doby. Nikto z hercov sa nemohol pochváliť tak “uvedomelou” tvorbou, ako práve Ladislav Chudík. V paralelnom filmovom vesmíre vystupuje sebavedome, neraz prísne štátnicky s absolútnou autoritou. Nik z nás mu neodolal. Každý mu verí, pretože je silný a rozhodný. Múdry a presvedčivý. Štefan z Vlčích dier, kolektivistické Lazy sa pohli, a jeho Jano Kováč. Či kapitán Dabač v rovnomennom filme. Alebo jeho presvedčivý generál Svoboda, vo filme Vojaci slobody. A zase generál Svoboda v Oslobodení Prahy a napokon zase generál Svoboda v Sokolove. Testosterón, udatnosť a absolútna presvedčivosť. Na druhú stranu, v normálnom reálnom živote si ho ľudia takmer nevšimli. Milo bľabotal, hľadal slová i svoju vlastnú presvedčivosť a neustále sa ošíval. Pani Emília Vašaryová ho nazvala chlapcom. To je verne vystihnuté. Keď šiel kúpiť rohlíky, tri minúty zhľadúval po vreckách drobné mince. Gustáv Husák sa o ňom raz vyjadril, že Chudík ešte nestačil dopadnúť na zem. Aký vlastne Ladislav Chudík je? Uveďme si z jeho života nejaké fakty a spoločne, nad týmto slovenským velikánom, premietajme.

Ladislav Chudík pochádza z jednoduchej, pokrokovej rodiny. Otec pracuje ako majster vo valcovni v Podbrezovej. Je sčítaný a múdry. Mama mu spievala a otec mu často čítal. Po maturite nastúpil na Filozofickú fakultu. Študoval tu ruštinu a Literatúru. Dokončil iba dva roky. Otec na neho riadne nakričal. Pravdepodobne otec zasiahne poza jeho chrbát, pretože ho príjmu rovno do Národného divadla, ako eléva. Zároveň nastupuje na dramatické oddelenie Štátneho konzervatória v Bratislave. Striedavo na novootvorenej Novej scéne i na doskách Národného divadla stvárni desiatky postáv. Po nejakom čase ho objavujú aj filmári. Jeho prvou filmovou titulnou rolou je Kapitán Dabač. Prvá manželka Ladislava Chudíka bola moderná žena. Volala sa Helena. Redaktorka Kultúrnej tvorby. Bola to rázna Pražáčka zo Žiškova.

Manželka Helena
Ladislav mal pred Helenou jednu obrovskú lásku. Zviedol o ňu boj s bohom československej filmovej režiserskej tvorby, Paľom Bielikom. Chudík Bielikovi veľmi rýchlo ustúpil. Nevedel to moc so ženami, ani s bojom o ne. Tie, ktoré sa páčili jemu, boli zadané. A tie ktoré by chceli jeho, ani sa o nich nedozvedel. Nerozumel signálom a náznakom, ktoré mu zaľúbené dámy posielali. Už mal tridsať, keď sa ho zmocnila Helena. Ako sa hovorí, nakoniec ho uhnala. Priatelia, herci a režiséri, medzi nimi František Dibarbora, či Paľo Bielik, ho pred ňou varovali. Ani jeho rodičom sa nepáčilo, že Helena bola už dvakrát rozvedená.

Helena si do manželstva doniesla ešte jednu vec, okrem skúseností s mužmi. Pohrávala sa s temnými mocami. Predpoveďami a komunikáciou s duchmi. Skúmala svoje sny cez lucidné rozhranie. Ide o kontrolu snenia v stave spánku. Dalo by sa to prirovnať k istej forme hypnózy. Mimo iné si cez takéto rozhranie diktujete, napríklad, čo sa vám bude, počas spánku, snívať. Svoju osobnosť a jej smerovanie, zvládnutím rôznych príbuzných techník, neskôr dokážete ovládať nielen počas snenia, ale i počas vedomej existencie, normálnej reality. Helena, chcela cez túto techniku viac poznať samú seba i svet naokolo. V neposlednom rade chcela touto technikou prelomiť manželskú bariéru vlastnej neplodnosti, neschopnosti dať svojmu manželovi dieťa. Postupne vďaka tejto “podvedomej” technike môžete ovládať nielen seba, ale i svoje okolie, v určitej miere i svoj vlastný osud. Stanete sa tak v pokročilejšej fázy dokonca mágom. Práve toto je cieľom, konečným cieľom, takýchto techník. Niektorí túto temnú techniku (niekto môže mať na kvalitu tejto techniky iný názor – rešpektujem) označujú za mimoriadne nebezpečnú.

Po nejakom čase, sa začali u Heleny rozvíjať poruchy osobnosti. Začala kričať. Tam kde sa smejeme, ona plakala. A kde zvyčajne plačeme, sa Helena smiala. Stále na Ladislava kričala, mrzko mu nadávala, tými najvulgárnejšími slovami. Takmer sa nedokázala ovládnuť. Chvíle pokoja a harmónie sa striedali s návalmi hnevu a ťažkej hlučnej hystérie. Niekedy sama Helena priznávala, že si sama seba neuvedomuje, počas týchto nepríčetných stavov. Niekoľko krát Ladislava slovne i fyzicky napadla. Jej sociálne vzťahy sa narúšajú aj v práci. Kričí po kolegoch a zradzuje svoju vlastnú profesionalitu redaktorky. Po prvý krát sa u nej objavujú epileptické záchvaty. Tieto sa svojou intenzitou postupne viac a viac zhoršujú. Intervaly medzi nimi sa skracujú. Doba trvania jednotlivých záchvatov sa však  predlžuje. Ladislav nachádza opakovane svoju manželku v zúfalom stave. Pocikanú a pokakanú, ako sám dnes uvádza. Leží pošpinená v posteli a je apatická a nezúčastnená. Chudík ju opatrí a volá medicínsku pomoc. Helena sa odmieta liečiť. Pokladá starostlivosť o duševne zdravie za nedôstojne a absolútne neprijateľné.

V tomto období, vďaka neustálemu citovému a emočnému strádaniu Ladislava Chudíka sa u neho postupne rozvíjajú ťažké zničujúce depresie. Začne sám seba ľudsky i profesionálne zanedbávať. Upadá do akejsi pasce, z ktorej sa nedokáže vymaniť. Zanedbáva sa i po hygienickej stránke, apatické stavy, nechuť žiť a neschopnosť za normálnych okolností fungovať.

Dostáva sa do odbornej starostlivosti fenomenálneho MUDr. Miroslava Plzáka. Napriek istej pofidérnosti z hľadiska odborného (psychózy málokedy súvisia s depresiami), sa u Ladislava Chudíka začínajú objavovať akési počiatočné obrazy (snáď) rozpadu osobnosti. Chudík hrozí reálnou samovraždou. Nechce žiť. V tomto veľmi ťažkom období dostáva Ladislav ponuku od vedenia Československej televízie Praha, na nakrúcanie seriálu, Nemocnice na kraji města. Karel Höger, ako predstaviteľ primára Sovu, nečakane umiera, potom čo nakrútil niekoľko dielov tohto seriálu (1977).  Hlavne na začiatku, je počas nakrúcania, prítomný aj doktor Plzák. Nedokáže uveriť, akým až zázračným spôsobom sa Ladislav Chudík dokáže absolútne, na svoju postavu, koncentrovať. Akoby Chudík do postavy primára Sovu, unikal. Pred tým zlým reálnym, nehostinným  svetom. Akoby vo svojej postave primára Sovu, nachádzal útočisko a absolútne bezpečie, pred svojou vlastnou boľavou osobnosťou. Z tohto hľadiska by si zaslúžila práca herca, omnoho hlbšiu vedeckú analýzu.

Stavy jeho manželky sa zhoršujú. Sebapoškodzovanie, agresivita. Niekedy sa zdá, ako keby svojho manžela, Helena, ani nepoznávala. Chudík sa i dnes vyjadruje v tom zmysle, že to čo bolo vtedy v Helene, nebola ona sama, ale nejaký iný, veľmi, veľmi zlý človek. MUDr. Plzák otvorene hovorí o tom, aby Ladislav Chudík svoju ženu opustil, inak jemu samému hrozí veľmi vážna zdravotná ujma. Nahovárajú ho aj kolegovia. Nalieha i vlastná manželka, keď je v stave bez agresivity a šialenstva. Nakoniec to Chudík urobí. Svoju manželku po 22. rokoch opúšťa. Neopúšťa ju, on uteká. Pred ňou i pred sebou. Tri roky nato jeho manželka Helena zomiera. Nemá ju kto pochovať. Celý pohreb i s nákladmi Chudík zabezpečuje sám. Tým sa kapitola jeho prvého manželstva s Helenou definitívne uzaviera.

Čudná emigrácia
Jeho manželka Helena ho niekoľko dní po invázii sovietskych vojsk postaví pred hotovú vec. Zbalí jeho matku, svoju matku, i samotného Ladislava a doslova ich všetkých nadiriguje, dotlačí k emigrácii do Rakúska. Volksteater sa Chudíka ujme a poskytne mu, ako emigrantovi, umelecké angažmá. Určia mu slušných 5500 šilingov mesačnej apanáže. Chudík takmer neovláda nemčinu. Dostáva tu len také drobné “šteky”. Jeho vlastní študenti z Vysokej školy múzických umení v Bratislave s ním zohrajú čudnú, zradnú hru. Vo Viedni v tichej uličke kde pobýva Ladislav Chudík, ho navštívia jeho bývalí študenti Hric, Koleničova, Kocurikova, Durdik a Kukura, a prehovárajú ho k návratu z emigrácie domov. Politický program svojej návštevy zastierajú priam dojímavou láskou študentov ku svojmu profesorovi. Popíšu celú ulicu nápismi, aby sa ich milovaný profesor vrátil domov. Idú nad odporúčané regule straníckych funkcionárov, ktorí ich vyslali. Chudík toto nakoniec, pomerne zmierlivo, odmieta. Takmer po štyroch mesiacoch od čudnej študentskej návštevy z Bratislavy sa, predsa len, Ladislav Chudík navracia aj so svojou rodinou, do Bratislavy. Dnes sa tento Chudíkov príbeh predostiera podstatne ináč. Pozmenene a klamne. Chudíkovi nehrozia za emigráciu, ktorá bola v tom období ťažkým zločinom, žiadne postihy. Súdruhovia detailne poznali rodinnú situáciu majstra Ladislava Chudíka.

Autor: Anka Frňová
Zdroj:http://anka.blog.pravda.sk

Depresia trápi stále viac ľudí, týka sa aj vás? Otestujte sa

"Depresia sa častejšie vyskytuje u žien ako u mužov. "

Najrozšírenejším duševným ochorením je depresia, s ktorou žije viac ako 350 miliónov ľudí po celom svete. Podľa Svetovej federácie duševného zdravia (WFMH) dnes trpí depresiou asi 10 percent svetovej populácie a každý piaty človek zažil túto poruchu na vlastnej koži. Do roku 2020 sa stane depresia druhou najčastejšou príčinou zdravotného postihnutia.

WFMH očakáva, že výskyt depresie sa v období hospodárskej krízy zvýši. Zdravie môže byť totiž ovplyvnené sociálno-ekonomickou degradáciou v dôsledku straty pracovných miest a obmedzením ich príjmov. Nezamestnanosť a chudoba urýchľujú vznik rôznych psychických problémov.

Ženy trápi depresia častejšie

Depresia sa častejšie vyskytuje u žien ako u mužov. Mnoho žien trpí depresiou v súvislosti s menštruáciou a takisto počas ťarchavosti. Príčina môže byť dedičná či hormonálna, alebo jednoducho v dôsledku rozdielu medzi pohlaviami.

Muži napríklad omnoho ťažšie priznávajú, že trpia depresiou, preto môže dlhšie zostať nepoznaná. Genetická predispozícia je pravdepodobná pri všetkých formách depresie, ale odlíšiť vplyv rodinného prostredia býva niekedy veľmi ťažké. Známa je aj takzvaná zimná depresia, ktorá je typická pre zimné obdobie, keď niektorí ľudia trpia depresiou pre nedostatočný slnečný svit.

Od depresia k samovražde

Depresie sú hlavnou príčinou samovrážd v Európskej únii. Tie sa okrem smutnej nálady môžu prejavovať aj celým radom duševných a telesných príznakov. Objaviť sa môže strata záujmu, energie a radosti, niekedy sprevádzaná úzkosťou, únavou, nesústredenosťou či podráždenosťou.

Nedostatok elánu a motivácie spôsobuje, že i jednoduché úlohy sa zdajú byť pre takéhoto človeka namáhavé či nezvládnuteľné. Objaviť sa môžu aj zmeny chuti na jedlo, zmeny spánku, strata sebadôvery, vyhýbanie sa kontaktom s ostatnými či pocity nepríjemnosti, bezmocnosti a beznádeje, až samovražedné myšlienky.

Ohrozuje depresia aj vás? Otestuje sa v preventívnom teste Všeobecnej zdravotnej poisťovne
1. Pokúsili ste sa o samovraždu alebo máte samovražedné myšlienky?
ÁNO
NIE
2. Máte pocit, že život nemá zmysel, cítite beznádej?
ÁNO
NIE
3. Máte stavy úzkosti, vnútorného trasu a strachu?
ÁNO
NIE
4. Trpíte nespavosťou, budíte sa už nadránom alebo naopak spíte priveľa?
ÁNO
NIE
5. Máte odpor k bežným činnostiam, zdá sa vám, že vás všetko vyčerpáva a nič nezvládnete?
ÁNO
NIE

Vyhodnotenie
1 áno
Ak máte niektorý z príznakov a zároveň tiež iné problémy, ktoré sa vám zdajú byť prejavom telesnej choroby, navštívte vášho lekára.
2 - 3 áno
Ak ste už v minulosti mali depresívnu epizódu, zrejme poznáte stav, ktorý prežívate. Ak ste ochoreli prvý raz, ste pravdepodobne z príznakov depresie vydesení. Nemajte obavy, je to liečiteľné ochorenie. Využite pomoc a navštívte lekára.
4 - 5 áno
Keď už pociťujete všetky vymenované príznaky, musíte bezodkladne navštíviť lekára. Samovražedné myšlienky sú prejavom hlbokej depresie.

Autor: Alena Klepochová

Zdroj: http://webmagazin.teraz.sk 

Obrázok: Vincent van Gogh, zdroj: http://en.wikipedia.org

Súvisice články: Ako komunikovať s partnerom s depresiou?

TOP 10: Ve kterých profesích je nejvíc psychopatů?

Aby bylo jasno – psychopat není jen člověk, který vytáhne z garáže motorovou pilu a rozporcuje sousedy, i když většina lidí, kteří něco takového udělají, jsou psychopati. Jaká je tedy definice?
Psychopatie je abnormální struktura osobnosti se zvýrazněním, potlačením nebo změnou některých složek povahy (emoce, nálady, pudy, temperament, vůle, charakter).
Navenek se nejčastěji projevuje poruchou adaptace – konflikty s okolím. Psychopatie je často spojená s násilím a kriminalitou, mnozí psychopati ale nejsou násilníci.

Povolání, kde najdete nejvíc psychopatů:

1. Generální ředitelé firem a společností
2. Právníci
3. Zaměstnanci televizí a rádií
4. Prodejci
5. Chirurgové

6. Novináři
7. Policisté
8. Duchovní
9. Ředitelé
10. Státní úředníci

A proč je právě v těchto profesích nejvíc psychicky narušených osob? Většina z těchto povolání vyžaduje sílu a moc i objektivní přístup bez použití citů. Psychopati se s tímto modelem více ztotožňují.

Povolání, kde najdete nejméně psychopatů:

1. Ošetřovatelé
2. Zdravotní sestry
3. Terapeuti
4. Řemeslníci
5. Kosmetičky/vizážistky

6. Charitativní pracovníci
7. Učitelé
8. Umělci
9. Lékaři
10. Účetní

 A proč je právě v těchto profesích nejméně narušených osob? Většina z těchto činností vyžaduje lidský přístup spojený s pocity a není při nich třeba působit silově. Naproti tomu psychopati nejsou v těchto odvětvích příliš úspěšní. Většinou nenabízejí žádný podíl moci. A to zpravidla narušené jedince z přirozenosti jejich stavu neláká.

The Week se v přehledu psychopaty vyhledávaných pracovních pozic odvolává na knihu britského profesora psychologie Kevina Duttona The Wisdom of Psychopaths: What Saints, Spies, and Serial Killers Can Teach Us About Success (Moudrost psychopatů: Co nás světci, špioni a sérioví vrazi mohou naučit o úspěchu).

Zdroj: tvnoviny.sk
Obrázok: Cesare Borgia, portrét od Giorgioneho, zdroj: http://de.wikipedia.org 

Jak psychopati vidí svůj svět

Po delší nedobrovolné přestávce je tu další pokračování o psychopatech. Pauza byla kvůli zkouškovému období, díky němuž jsem byl donucen opustit překlady a další články. I když škola na chvíli není, stále je hodně práce, ale doufám že budou častější příspěky. Článek je překlad za stránek Cassiopaea.org a Psychopathic Personality Disorder

Jak psychopati vidí svůj svět

---

Psychopati jsou většinou velmi arogantní a „drzí“. Nicméně, když jsou v procesu okouzlování potencionální oběti, říkají samé správné věci a přesvědčí vás, že jsou dobrosrdečné duše; ne vždy jsou úspěšní, ale dost často. Pravda je však taková, že psychopati nejsou altruističtí a ve skutečnosti jim nezáleží na přátelství nebo poutech. Guggenbuhl-Craig uvádí, že mají velký talent při navozování zdání, že jsou mnohem pokornější než běžný člověk avšak opak je pravdou. Někteří z nich jsou též schopni předstírat starost o nižší třídy a tvrdit, že jsou na straně slabších, chudých a tak dále. 

Psychopat může například tvrdit (jestliže pochází z nižší socio-ekonomické třídy), že silně nemá v lásce mocné, bohaté lidi, ale ve stejnou dobu bude vnitřně toužit a závidět jim to co oni mají. Je jako narcisista, který touží prezentovat falešnou představu o sobě skrz svůj majetek. Mezi jeho majetek patří lidské bytosti: přítelkyně, manželky a děti. Někteří psychopati mohou mít velmi v oblibě zvířata (na rozdíl od běžného pohledu), přesto ve vztahu k sobě je nadále vidí jako věci. 

Psychopat je uvnitř naplněn nenasytností a k okolnímu světu přistupuje skrz moc, přestože jak jsem již řekl, navenek může tvrdit, že je na straně těch v bezpráví nebo utiskovaných. Znal jsem jednoho, který měl v oblibě opakovat fráze jako „utiskování mých bratrů musí skončit“, ale ve skutečnosti nevěřil ničemu co řekl. Vlastně byl rasista. Psychopat také může sám sebe často označit za revolucionáře.

Na druhou stranu, psychopat sám sebe často prezentuje jako sklíčeného antihrdinu (jeho „vlastní nehorší druh nepřítele“) a někteří se rádi vidí jako osamělí vlci. Psychopat může dokonce tvrdit, že je citlivý a hlubokomyslný, ale přesto uvnitř není nic víc než nicota a chamtivost. Zdali si psychopat je či není vědom svého chování je často probírané téma. Osobně si myslím, že psychopati většinou velmi dobře vědí co činí, ačkoli někteří tvrdí, že psychopati „se rodí, nejsou vytvořeni.“

Osobně si myslím, že psychopatie je převážně genetická. Syn psychopatického otce bude pravděpodně sám psychopatický, obzvlášť pokud otec zneužíval a/nebo navíc opustil rodinu.

Jak bylo zmíněno, psychopati často tvrdí, že se spokojí s druhým nejlepším (sami sobě jsou si nejhorším nepřítelem) a hned potom si myslí že zasluhují více. Toto se může projevovat způsobem, kterým usilují o moc – buď prostřednictvím peněz (to jest hmotné statky), manipulací a/nebo zacházením s lidmi jako s věcmi. Podobným chováním se psychopat snaží „pomstít“ společnosti a světu. Touto činností stráví celý svůj život, bez ohledu na to, zda jsou bohatí nebo chudí, nebo ať už je jejich sociální postavení jakékoliv, i když studie prokázaly, že často pocházejí z chudého nebo nižšího socio-ekonomického pozadí a/nebo sociálního postavení. (V jedné ze studií Dr. Donalda Blacka většina z mužů byli „převážně bílí, dělníci, nižší střední třída a ženatí a většina měla nedokončené středoškolské vzdělání.“ [Black, 14]). (Musím dodat, navzdory studiím Dr. Blacka, že psychopati se mohou vyskytovat v jakékoliv sociální třídě. Nenechte se zmást). Dále chci zdůraznit, že pro termín psychopat budu na těchto stránkách používat oslovení “on” nebo “jemu”; nesmíme ale zapomenout ano i ženy psychopati se vyskytují; nicméně podle Sixth Edition of Abnormal Behavior (šesté vydání Abnormálního Chování...pozn.překl.), vydáno v roce 2000, třemi pány profesory, David, Derald, a Stanley Sue, se poměry liší dle pohlaví. V jejich výborném spisu je zahrnuta zpráva od The American Psychiatric Association (Americké Psychiatrické Asociace...pozn.překl.), ve které obecný odhad výskytu psychopatie u mužů je 3%, a méně než 1% u žen.[Personality Disorders and Impulse Control Disorders, 238]. 

Co je u psychopatů velmi znepokojující, kromě jejich pocitu k zvlášnímu nároku, je neexistence empatie k normálním lidem, neboť „asociálové (psychopati) zdá se postrádají svědomí, s malým nebo neexistujícím pocitem empatie pro lidi, jejichž živovota se dotknou ... asociál lehce vzdoruje všem pravidlům, bez schopnosti vidět dále než na svůj vlastní prospěch nebo si osvojit standardy dobra proti zlu.“ [Black, XIII].

Ne všichni psychopati jsou nezvdělané ztracené existence z nejnižších vrstev. Někteří z nich jsou velmi pohlední a mají dobrou profesi, což o to víc využívají pro svůj prospěch. Vězměte si například Teda Bundyho; matka mého přítele s ním jednou šla na dvojíté rande a tvrdila, že šlo o nejhodnějšího člověka. Jeho matka o něm prohlásila, že „lepšího syna si matka namůže přát.“ Bundy byl údajně docela pohledný, díky čemuž byl o to víc nebezpečný. Proto ne všichni psychopati jsou vyvrhelové, z nejnižších vrstev, bez středního vzdělání, neboť je mezi nimi velké množství těch, kteří pracují na vysokých pozicích; faktem přesto zůstává, že psychopati jednoduše častěji pocházejí z chudého prostředí.

Kromě toho ne všichni psychopati jsou klidní, chladní a soustředění. Někteří z nich působí divným nebo zvlášním dojmem a jejich chování může být výstřední nebo neobvyklé. Právě tímto jsou podle mého názoru oběti nejčastěji zmateni. Psychopati často působí [foto zde]: vášnivě a jsou „elektrizující.“ Nenechte se zmát pokud se někdo zdá být neškodný, „pošetilý“, nebo se zdá být nekonvenční. Také „andělská“ vizáž může lidi často zmást. Jako jeden příklad si představte Johna Wayne Gacyho v jeho „převleku klauna“ jak baví děti. Další příklad, se kterým přišli někteří na diskuzním fóru „Oběti psychopatie“, je Bill Clinton a jeho „přihloupé“, ale přesto roztomilé, vystupování (je Clinton opravdu psychopat? Mnozí si myslí že ano).

Jeden psychopat kterého jsem znal, (byl diagnostikován jako asociální) využíval neškodnosti jako utajení velmi dobře. Všichni v jeho okolí jej považovali za vtipného. Stejně tak já, alespoň zpočátku. Potom, postupně, jsem si uvědomil, že s ním není něco „v pořádku.“ Na začátku byly jeho zdánlivě neškodné žerty roztomilé, ale po nějaké době se z něj stal otrava a narušoval naše pracovní prostředí, což vytvořilo zmatek a napětí mezi zaměstnanci. Jak jsem se poučil, psychopat může využívat těchto masek pro své vlastní skryté záměry. Psychopat, bez ohledu na rasu, sociální postavení nebo profesi, je nicméně nebezpečný pro společnost, neboť „povaha ASP [anti-social personality...pozn.překl.] (psychopatie) má za následek, že nadělá více škody ve společnosti než většina jiných duševních chorob, neboť tato porucha zahrnuje zejména reakce zaměřenéné proti společenskému prostředí, což zatáhne další lidi do jejich ničivé sítě... Zoufalství a úzkost způsobené asociály (psychopaty) má tragický dopad na rodiny a společenství a zanechává hluboké psychické a emocionální jizvy...“ [Black, 5].

Mnoho co se týká psychopatické osobnosti je matoucí a znepokojující. 1 z asi 25-30 lidí jsou psychopatičtí (dále znamí pod označením jako sociopati nebo asociálové – přesto správné označení je psychopat.) Právě proto že většina z nich jsou muži, jsem částečně napsal tyto stránky proto, abych varoval ženy před nebezpečím, hlavně ženy připojené k internetu, neboť považuji internet za oblíbené “nové médium”, které láká psychopaty. S tímto tématem mám také osobní zkušenosti. Je to proto, že “asociálové (psychopati) nejsou jen postavy v naší fiktivní literatuře nebo zábavě v reálném světě. Jsou členové rodin, přátelé, spolupracovníci, sousedé nebo cizí lidé na které můžeme narazit každý den.” [Black, 10]. Pamela Jayne, M.A., píše, že "30% z mužů jsou sociopatičtí.” Jestliže z deseti mužů každý třetí se kterým se mohu setkat je psychopatický potom předpokládám, že to není něco co bychom měli brát na lehkou váhu. Podle těchto statistik by to znamenalo, tři z deseti mužů a možná jedna z deseti žen. Pravda je taková, že nevíme přesně počet psychopatických jednotlivců; nicméně se zdá, že míra výskytu psychopatie stoupá a to je důvod, proč někteří uvádějí vyšší čísla. Dr. Black tvrdí, že psychopatie je nejrozšířenější hned po depresi, spolu s schizofrenií a hraniční poruchou osobnosti, což je ohromující fakt.

Srdečně děkujeme majitelce webových stránek Psychopathic Personality Disorder že byla tak laskavá a dovolila nám citovat z jejího výzkumu při vzniku tohoto příspěvku.

Zdroj: http://na-severu.blogspot.cz

Proč se mnou nemluvíš? Jak zvládat soužití s citově uzavřeným partnerem?

Je váš partner obyčejný morous, nebo už patří do „kategorie“ schizoid? Musíte mu vyúčtovat každý rohlík, přičemž nákup výhodného balení jogurtů vůbec nechápe? Ale za svou literaturu si klidně utratí jmění, nebo půjčí padesát tisíc kamarádovi na jakousi expedici? Považuje projevy lásky za zbytečné, protože už to přece jasně vyjádřil tím, že si vás vzal? A jak do toho zapadá princ Charles?

… britská královna Alžběta se svému synovi Charlesovi věnovala v době jeho předškolního věku pravidelně dvacet minut denně. Její manžel, princ Philip, Charlesův otec, se synem údajně poprvé promluvil v době, kdy byly chlapci tři roky. Nebylo divu, teprve v tomto věku byla angličtina dítka dostatečně vytříbená. Netvrdíme, že český, byť ne bulvární denní tisk, z něhož jsme zprávu převzali, se nemůže mýlit. Lež pokud byla situace na britském královském dvoře taková, jak popsáno, nelze se partnerským peripetiím následníka trůnu divit… (ukázka z pasáže Výchova korunovaných hlav)

PhDr. Tomáš Novák patří k mým oblíbeným autorům. A i tentokrát jsem tuto sice útlou, ale informacemi nabitou knížku přečetla, tak říkajíc, na jedno nadechnutí. Problematika schizoidních (citově uzavřených) osobností a vztahů s těmito jedinci je zde vysvětlena srozumitelnou a poutavou formou.  
Je vůbec možné s partnerem, který nedává najevo city, upřednostňuje své zájmy a na rodinu nebere ohled, prožít spokojený život? Jak s ním vycházet?

Je možné ho změnit? Autor vám ukáže, jaké máte možnosti, jakými cestami se můžete dát, ale tu svou si musíte zvolit sami a také následně nést veškeré důsledky této volby. Dozvíte se také něco o asertivitě a zejména o tom, že máte tzv. „asertivní“ práva, například právo změnit názor a nikomu nic nevysvětlovat.

Publikace je určena především ženám – partnerkám citově uzavřených partnerů (schizoidních mužů je mnohem více než schizoidních žen), ale pro svou odbornou praxi z ní mohou čerpat např. také sociální pracovníci, advokáti či soudci. Odborný výklad je doplněn řadou příkladů, které umožňují snáze pochopit dané téma i čtenářům psychologií dosud nedotčených. Pro případ, že by přece jen byly některé pojmy nesrozumitelné, můžete nahlédnout do stručného výkladového slovníčku v závěru publikace.

…pan XXX byl cestovatel. Každoročně se vydával na náročné expedice do exotických krajin. Uskutečňoval je až překvapivě levně, však se také vracíval vyhublý. Tvrdil, že jezdí „poznávat svět, ne žrát“. Manželce vyčítal, že není žádná hospodyně. To jeho maminka vystačila se stovkou na týden a osobu a ještě jí zbylo. Požadoval vytvoření jídelního lístku, v němž byla uvedena zároveň i hmotnost jednotlivých potravin, jakož i jejich součet, a to pro každého zvlášť. Například starší syn: pondělí – snídaně 2 rohlíky, čaj (1/3 sáčku Pigi), 1/2 taveného sýra atd. Problém byl s nedělní večeří, která na rozdíl od ostatních přesných čísel byla uvedena obecným „zbytky“. Ony totiž žádné zbytky nezůstávaly. To umožnilo vypnout ledničku… Na „hladové bouře“, jež v rodině nastaly, reagoval muž koupí domácího kina. Nepoměr mezi relativním přepychem přístroje a škudlením na jídle vysvětlil tím, že „není tak bohatý, aby mohl kupovat levné věci“ a „těžce vydělaných peněz si váží natolik, že je nedovolí projogurtovat“.

Na jogurt mají schizoidé obzvláště spadeno. Jsou tací, kdož vytknou nadměrný nákup této poživatiny již v prvních dnech líbánek. Další muž, hlava čtyřčlenné rodiny, tvrdil, že „prostě nechápe, jak je možno nacpat ledničku jogurty“, čímž reagoval na manželčino využití reklamní akce „koupíte tři, dostanete čtyři“. 

Tomáš Novák, Proč se mnou nemluvíš? Nakladatelství Grada 2013.

Soňa Rivera
Zdroj: http://www.superrodina.cz

10 největších hříchů, které po smrti Ivety Bartošové spáchala plačka Josef Rychtář

Super.cz se podařilo získat výsledky zkoumání milence Ivety Bartošové (48) Josefa Rychtáře (56) psychiatry a psychology! Ti se mu podívali na zoubek poté, co na něj podala trestní oznámení jeho bývalá manželka Darina Nová, které prý měl vyhrožovat zavražděním. A i když se před časem Rychtář Super.cz vychloubal, že dopadl výtečně, pravda je úplně jinde. Ze závěrů znalců přes hlavu a duši lze vyčíst, že sice není hloupý, avšak má poruchu osobnosti, není psychicky dostatečně vyzrálý, miluje pozornost médií, cítí se nedoceněný a málo chválený a navíc není příliš věrohodný!

„Ze znaleckého posudku psychiatra vyplývá, že u něho byla zjištěna histrionská porucha osobnosti. Ta je charakterizována sebedramatizací, teatrálností, přehnaným projevem emocí, sugestibilitou (ovlivnitelnost), mělkou a labilní emotivitou, trvalým vyhledáváním vzrušení, ocenění druhými, vyhledáváním činností, při kterých je středem pozornosti, svůdností ve zjevu a chování, nadměrným soustředěním na fyzickou přitažlivost,“ píše se v dobrozdání na Rychtáře, který prý v rámci šetření, po kterém mu byly odebrány zbraně, musel pobíhat mezi ordinacemi s pouty na rukou.

„Tato porucha zahrnuje egocentričnost, trvalou touhu po ocenění, snadno zranitelné city, přetrvávající manipulativní jednání k dosažení vlastních potřeb. Touto poruchou obviněný trpěl v době páchání trestné činnosti, nejedná se však o chorobný proces, jde o odchylku chování, povahy a charakteru,“ soudí psychiatři. Rychtář prý původně přišel na policii podat vysvětlení, okamžitě mu ale odebrali veškeré věci z kapes a musel se chtě nechtě podrobit zkoumání odborníků. A co o něm soudí klinický psycholog?

„Osobnost obviněného je depresivně přitlumená, ne zcela vyrovnaná, ne zcela psychicky zralá, se sklonem k disociativním projevům chování. Obviněný postrádá zábrany v sociálních situacích a v zátěžových situacích se vyjadřuje nezdrženlivě a vulgárně. Intelekt obviněného je v rámci normy, až lehkého nadprůměru,“ pochválil částečně psycholog obviněného Rychtáře. A proč chtěl vlastně své bývalé ženě, její právničce a kamarádce Dariny Nové ublížit, za což už dostal nepravomocně podmínku?

„Motivací trestné činnosti obviněného byla především obava obviněného ze ztráty bezpečí a zázemí manželského svazku. Vyšetřením nebyly zjištěny sklony obviněného k agresivním projevům v podobě sklonu k brachiálnímu násilí. Obecná věrohodnost obviněného byla snížena, a to s ohledem na rozpory v jeho výpovědích o vlastním chování a obsahem výpovědí jiných osob,“ dodal psycholog, jenž v době šetření považoval podnikatele za vznětlivého, ne však tak nebezpečného, aby nemohl nosit zbraně. Ve čtvrtek Rychtář stane před soudem a bude se ze svých skutků zpovídat. Navíc mu hrozí další flastr za údajné zmlácení exmanželky Dariny. ■

David Zápal, Super.cz

Chová se jako slon v porcelánu, celý národ se buď směje, nebo pobouřeně diví jeho chování. Poté, co Iveta Bartošová (✝48) spáchala sebevraždu, vdovec Josef Rychtář (56) jedná chvílemi jako smyslů zbavený. Jaké největší hříchy má od smrti manželky na triku?

1) Házení viny na ostatní
Když se Rychtář dozvěděl o smrti své ženy, v záchvatu vzteku (asi byl naštvaný, co si mu to dovolila udělat) a strachu, že bude z její smrti obviňován, velmi vulgárně obvinil bulvární média. Přitom ta se nekasala, že zpěvačku ohlídají čtyřiadvacet hodin denně, a neslibovala, že pěnici budou léčit. To Rychtář ano, bohužel však k léčbě nedošlo, a když už byla hospitalizovaná nedobrovolně, z Bohnic ji odvezl. Asi proto, že nebyla v jeho moci a pod jeho kontrolou. Vinu svaloval i na Macuru. Kdyby prý nemusel na policii na výslech kvůli tomu, že ochránce žen napadl, Iveta mohla být naživu.
2) Mediální sebeláska
Každý jiný by truchlil v soukromí, Rychtář ale po prvotním šoku předstupoval před média a jako na běžícím pásu dával jedno srdceryvné prohlášení za druhým. Neštítil se ani dorazit na místo tragédie s asi dvaceti fotografy, aby ti mohli zvěčnit jeho snad ne jen hranou bolest.
3) Nerespektování syna Artura
Šok pro všechny nastal ve chvíli, kdy se začal řešit pohřeb Ivety. Rychtář myslel jen na sebe a odmítl variantu, aby byla pohřbena v rodné obci. Naopak chtěl velkolepou podívanou pro veřejnost. To rodina odmítla a vdovce nepřesvědčil ani fakt, že zatímco on vedle Bartošové exhiboval necelé tři roky, rodina zpěvačku znala osmačtyřicet let.
4) Falešný dopis na rozloučenou?
Aniž by se ptal Artura, Rychtář médiím ukázal dopis na rozloučenou, který údajně manželka napsala Arturovi prý čtyři dny před smrtí. Jenže datum bylo připsáno jinou rukou, a tak vyvstala otázka, zda nejde o falzifikát. Rychtář Super.cz vysvětlil, jak měl dopis vzniknout, pochybnosti ale zůstávají. Nezatajil snad první stránku dopisu? Je divné, že by nezačínal oslovením Artura, ale slovy „Miluji Tě“. Navíc tiskací písmo Ivety prý vypadalo jinak. I kdyby nijak vdovec nelhal, svým chováním vzbudil ve veřejnosti nedůvěru.
5) Ukazování odporných relikvií
Ukazovat na kameru kámen z místa činu a vlasy s krví, to chce opravdu silnou náturu. Morbidní památka Rychtáře na jeho ženu vyděsila celou republiku.
6) Rvačky profesionální plačky
Místo toho, aby truchlil, pral se jak na běžícím pásu. Zmlátil Macuru, a naopak dostal nakládačku od údajného fanouška. Jsou ale zvěsti, že to bylo nahrané, aby vzbudil v lidech soucit. Podivné je, že jeho jindy věrný „poskok“, syn Jan, který se s otcem rád bije v přesile, tentokrát nezasáhl, a když mu tatínka rubali, v klidu kouřil a díval se kamsi stranou. A to byl snad metr od dvojice!
7) Nedůstojný pohřeb
Když už se nedomluvil s rodinou a i všichni Ivetini známí a přátelé Rychtářovi účast odmítli, vystrojil zpěvačce pohřeb s hodně podivnou účastí. Kromě něj byl na posledním rozloučení jen "komparz" z Josefovy rodiny, bodyguardi a novináři před krematoriem.
8) Lež o idylickém manželství
Snažil se, jak mohl, ale nikdo mu neuvěřil. Když se v den sebevraždy Ivety objevily zprávy, že se s ním chtěla rozvést a tvrdila, jak se ho bála, rázně to odmítl s tím, že to klidně doloží z jejího mobilu, že takové zprávy neodesílala. Podobných výpovědí je ale mnoho a zpěvačka je asi raději mazala. A stejně hovořil i bubeník její kapely Jiří Jirsa. Teď už nikoho nepřesvědčí, že jeho manželství s Bartošovou bylo bez jediného mráčku. Nebylo, ale pravda je, že rozhodně ne jen jeho vinou.
9) Dopoval ji léky?
Na Rychtáře už před smrtí Bartošové, a po ní ještě víc, vylezly informace, že měl mít pod kontrolou její léky, aby se jimi náhodou nedopovala. Připadal si jako samozvaný doktor? Nemohl ji snad ohrozit na životě svou speciální léčbou?
10) Odporné pózování s urnou
Místo toho, aby doma zpytoval svědomí a litoval svou ženu, že si sáhla na život, opět se objevil ve všech médiích. Svým dvorním fotografem se totiž nechal nafotit, jak truchlí s urnou v ruce. Zvedla se další bouře nevole, načež Rychtář, který asi čekal soucit, reagoval opět urážkami. ■

David Zápal, Super.cz

Život s hysterkou

Pár tipů pro partnery a okolí

• v praxi neexistuje ostrá hranice mezi patologickou hysterií a normalitou, jde spíše o určité spektrum ladění (jakoby pomyslných 0 - 100%), u někoho najdete mírné rysy a sebenáhled umožňující komunikaci na toto téma, kdežto jinde s tím prostě už hnout nejde, proto:
• nikdy hysterce neříkejte, že je hysterka (toto tlačítko aktivuje scénář rudě nadepsaný "peklo!")
• zůstaňte nad věcí a nenechte se jejími projevy vytočit - to je stoická pozice - dionýsovská spočívá v tom, že předvedete pořádný "hysterák", úplně jí uzemníte a nakonec šeptem dodáte "todle je hysterie, kočičko." 
• uvědomte si, že právě ti lidé, které je milovat nejtěžší, naši lásku potřebují nejvíce
• jsou sami obětí své poruchy, sami jí trpí
• pod fasádou hysterických schémat se skrývá úžasná a jedinečná lidská bytost toužící po přijetí a lásce, a ne po souzení a analyzování
• hysterická osobnost potřebuje pevně a rázně vymezit hranice, svými provokacemi si o to často, na způsob malého dítěte, říká
• z vytyčováním hranic je nejlépe začít už od samého počátku a praktikovat je s nulovou tolerancí; později se hranice už těžko kolíkují zpět - nicméně i to jde
• pokud hysterická osobnost hranice dostane, sice se trochu vzpouzí, ale nakonec je ráda, protože i jí dávají bezpečné mantinely
• nenechte se vyvést z pozice své vlastní síly a energie
• nesnažte se hysterického člověka "zachránit" a neberte to jako své poslání, pravděpodobně na to nestačíte, i když si zpočátku budete myslet, že ano: nezachraňujte, nebuďte spasiteli - hrajete tím pak svému spoluhráči až příliš do karet (hysterické přísavky právě nasedají na spasitelské tendence svých protějšků - kdo by nebral plnými hrstmi, když někdo má potřebu přes míru dávat a připadá si tím ušlechtilý, že?)
• nesnažte se být hysterikovi terapeutem a partnerem v jedné osobě, to je schizofrenní a vyčerpávající pozice hodná leda bohů; buďte raději pouhým člověkem, který miluje sám sebe a bere na sebe ohled; prokážete tím sobě i druhému paradoxně lepší službu
• sledujte své vnitřní kontrolky, které vám říkají, zda je v takovém vztahu v plusových nebo mínusových číslech: zda je vztah pro vás tak jako tak přínosný, nebo jej dotujete pouze vy, zatímco partner z vás jen profituje
• lépe se daná situace zvládá, pokud na dané osobně nejste citově závislí (zamilovaní)
• nečekejte, že když budete ohleduplní vy, bude druhý ohleduplný k vám - to je jako když beránek předpokládá, že jej lev nemůže kousnout, protože on sám by mu přece něco takového také nikdy neudělal
• neberte její slova příliš vážně (ať jsou sebesilnější); jsou vždy projevem momentálního rozpoložení 
• hysterické osobnosti mají úžasné dary týkající se enormní sugestibility, fantazie a empatie, proto se jich tolik pohybuje ve světě ezoteriky; nemají tak pevné hranice, oddělující ego a nevědomí; mívají spiritistické schopnosti (např. Jungova matka byla tímto typem); ony ezoterické matrony poznáte podle rozplizlé neohraničenosti a jakési neklidné tenze za maskou růžového oblaku duchovní lásky (existují ale i krajně nihilistické typy ve smyslu "nic stejně nemá smysl"); dejte na svou intuici a nedávejte svou energii a prostředky někomu, kdo vám pocitově nesedí
• hysterik musí k náhledu na svou poruchu dospět sám a dobrovolně, pak se otevírá prostor pro další práci, nikoli pod tlakem a rádoby psychologizováním 
• nebojte se, ať jste v jakékoli situaci, požádat o pomoc odborníka, psychologa; není nutné, abyste vše museli zvládnout sami

Historínska porucha osobnosti

Definícia histriónskej poruchy osobnosti

Histriónska porucha osobnosti je typická dlhodobou a opakujúcou sebadramatizáciou, teatrálnosťou a prehnaným prejavovaním emócií. V protiklade k silne prejavovaným emóciám môžu mať tieto krátke trvanie a bývajú vnútorne plytké a premenlivé. Súčasťou histriónskej poruchy osobnosti býva prehnané zdôrazňovanie svojej osobnosti a svojich činov v komunikácii, pričom tieto sebaprezentácie sa nemusia zakladať na pravde.
Vyhľadávanie vzrušenia, ocenenia druhými ako i veľká citlivosť na odmietanie či negatívne hodnotenie svojej osoby patria tiež k charakteristickým prejavom histriónskej poruchy osobnosti. Súčasťou vzťahu k druhým môže byť aj snaha o manipuláciu, zvádzajúce správanie nemotivované sexuálnou túžbou a podobne. Kedysi sa na označenie tejto poruchy používal pojem hystéria, ktorý je ale zastaraný aj z dôvodu nesprávneho použitia slova z ktorého vznikol (usudzovalo sa, že porucha má dočinenia s fungovaním ženskej maternice – odtiaľ názov). Usudzuje sa, že histriónska porucha osobnosti sa vyskytuje u asi 2-3% dospelej populácie, rovnako u mužov ako u žien.

Príčiny vzniku histriónskej poruchy osobnosti

Príčiny vzniku histriónskej poruchy osobnosti nie sú dostatočne objasnené. Kedysi sa usudzovalo, že ide o extrémnu variantu "typicky" ženských čŕt, ako je emotívna labilita, koketnosť, precitlivelosť či manipulatívnosť, čo je nesprávny a prekonaný názor. V súčasnosti sa usudzuje, že táto porucha sa vyskytuje približne rovnako u mužov ako u žien.
Predpokladá sa aj dedičný podiel. K rizikovým faktorom pre vznik histriónskej poruchy patria disharmonické ambivalentné vzťahy dieťaťa s rodičom opačného pohlavia, ako základná dynamika histriónskeho správania sa predpokladá strach z odmietnutia či opustenia a prehnaná snaha tomu zabrániť. Aj keď je takéto správanie a prežívanie pre histriónsku poruchu typické, je ťažké to vzhľadom k dostupným informáciám označiť za príčinu či základný faktor.

Príznaky histriónskej poruchy osobnosti

Ako pri všetkých diagnózach porúch osobnosti aj pri paranoidnej poruche osobnosti musia byť splnené všeobecné diagnostické kritériá pre poruchy osobnosti podľa Medzinárodnej klasifikácie chorôb (MKCH-10): (Bližšie pozri Poruchy osobnosti)
Musí ísť o dlhodobé stavy, ktoré sa nedajú prisúdiť poškodeniu mozgu, inej psychiatrickej poruche a ktoré vyhovujú nasledovným kritériám:

• (a) výrazne disharmonické postoje a správanie, ktoré zvyčajne zahrňujú niekoľko funkčných oblastí, napr. afektivitu, vzrušivosť, kontrolu impulzivity, spôsoby vnímania, myslenia a štýl vzťahov k ostatným ľuďom,
• (b) abnormálny vzorec správania je trvalý, dlhodobý a nie je obmedzený na epizódy duševnej poruchy,
• (c) vzorec abnormálneho správania ovplyvňuje celú osobnosť a je jasne maladaptívna v širokom rozsahu osobných i sociálnych situácií,
• (d) vyššie uvedené prejavy sa vždy objavujú v priebehu detstva či dospievania a pokračujú do dospelosti,
• (e) porucha vedie k značnej osobnej nepohode, čo ale môže byť zrejmé až v neskoršom priebehu,
• (f) porucha je zvyčajne, nie vždy, spojená s významným zhoršením výkonu, ako v zamestnaní, tak aj v spoločenskej oblasti.

(podľa MKCH-10, s.178-179)

Špecifické kritériá pre diagnózu histriónskej poruchy osobnosti

Táto porucha je charakterizovaná:

• (a) sebadramatizáciou, teatrálnosťou, prehnaným prejavom emócií,
• (b) sugestibilitou, ľahkou ovplyvniteľnosťou inými ľuďmi či okolnosťami,
• (c) plytkou a labilnou emocionalitou,
• (d) trvalým vyhľadávaním vzrušenia a ocenenia druhými a činností pri ktorých je stredobodom pozornosti,
• (e) neprimeranou zvodnosťou v zjave či v správaní,
• (f) nadmerné sústredenie sa na fyzickú príťažlivosť.

Pridružené črty môžu zahŕňať egocentrickosť, povoľnosť voči sebe, trvalú túžbu po ocenení, ľahko zraniteľné city a pretrvávajúce manipulatívne správanie k dosiahnutiu vlastných potrieb.

(podľa MKCH-10, s. 181, upravené)

Príklad:

Žena v mladšom strednom veku, má jedno dieťa, rozvedená. Dlhodobejšie žije s podstatne starším partnerom, viackrát mala popri tom kratšie trvajúce sexuálne či milenecké vzťahy, považuje to za normálne, za súčasť svojej osobnosti. Partner tieto vzťahy v podstate toleruje, imponuje mu jej vášnivosť a temperament. Je presvedčený o jej láske, lebo pri pokuse o rozchod sa pokúsila o samovraždu liekmi na spanie a proti bolesti. V detstve bola veľmi aktívna, rada dominovala medzi rovesníkmi, zaujímala sa o rôzne krúžky, najmä kreslenie a dramatický krúžok. V ranom dospelom veku bola veľmi spoločenská, mala množstvo známych, vyhľadávala rôzne umelecké a spoločenské podujatia. Sama uvádza umelecké nadanie na kreslenie, ale aj písanie, raz napíše: "...veľkú knihu o svojom živote".
V súčasnosti je dlhodobo nezamestnaná, finančne sa o ňu stará súčasný partner. V posledných rokoch uvádza veľa rôznych somatických problémov, najmä so srdcom, rôznymi bolesťami a poruchami trávenia, väčšinou bez významnejšieho lekárskeho nálezu. Okrem niektorých predpísaných liekov užíva pravidelne aj rôzne voľnopredajné lieky proti bolesti či úzkosti. Cíti sa veľmi nespokojná, nenaplnená v živote. Aj kvôli tomuto v minulosti kontaktovala viacerých odborníkov z oblasti duševného zdravia, ale podľa jej slov jej nijako nepomohli. Vzťah k dieťaťu má rozporuplný, uvádza, že ho má rada, ale že ju obmedzuje a že kvôli nemu si pokazila spoločenskú a pracovnú kariéru. Cíti sa byť nedocenená aj vo vzťahoch s kamarátkami. Takýchto vzťahov má viacero, ale sú skôr krátkodobé, či príležitostné, "lebo na ňu príliš žiarlia, málo sa o ňu zaujímajú a pritom sú sami nudné...".

Rizikové faktory histriónskej poruchy osobnosti

Rizikové faktory pre vznik a rozvoj histriónskej poruchy osobnosti nie sú dostatočne objasnené. K biologickým rizikám patrí výskyt podobných problémov v blízkom príbuzenstve ale aj výskyt porúch emócií – napr. depresií a podobne. Z psychologických faktorov sa uvádza citový ale rozporuplný vzťah s rodičmi, disharmonická výchova, dlhodobé zverovanie dieťaťa "zástupným" rodičom (stará mama, sestra a pod.).

Diagnostika histriónskej poruchy osobnosti

Diagnostika poruchy osobnosti stojí na dôkladnom klinickom rozhovore s pacientom a získaní podrobnej osobnej, rodinnej a pracovnej histórie (anamnézy) nielen od samotnej osoby ale najlepšie aj od blízkych ľudí – partnera/ky, rodiny, priateľov a pod. Porucha osobnosti by nemala byť v žiadnom prípade diagnostikovaná narýchlo a len na základe jednej metódy posúdenia (napr. osobnostného dotazníka, či rozhovoru).
V prípade histriónskej poruchy osobnosti by mali byť v osobnej, partnerskej i pracovnej anamnéze prítomné dlhotrvajúce, opakované a problematické príznaky poruchy: dramatickosť v správaní i prežívaní, striedanie výrazných ale často plocho prežívaných emócií, snaha o manipuláciu okolia, neúmyselné i úmyselné klamanie, zveličovanie či prekrucovanie informácií, neprimerane vyzývavé správanie. Časté je striedanie nálad a emočného rozpoloženia s výrazným vplyvom na aktuálne správanie. Osoby s histriónskou poruchou osobnosti sa dosť často sťažujú na rôzne somatické ťažkosti a bežné telesné ochorenia zvyknú prežívať ako komplikované a bolestivé. Zvýšené je riziko užívania alkoholu a rôznych liekov proti bolesti, úzkosti či na spanie.

Test histriónskej poruchy osobnosti

Existuje veľké množstvo "testov" osobnosti (úvodzovky pri slove test uvádzame preto, že ide v skutočnosti o dotazníky, testy sa v psychologickej terminológii používajú skôr pre úlohy so správnym riešením, kde je možné človeka porovnať s nejakou normovanou vzorkou – napr. inteligenčné testy). Mnohé sú dostupné aj on-line, mnohokrát je však ich pôvod aj kvalita sporná.
Ešte viac ako v iných prípadoch je potrebné zdôrazniť, že takto získaná "diagnóza" nemusí znamenať, že má človek poruchu osobnosti. A ako v prípade všetkých diagnóz platí: hlavným účelom diagnózy je zrozumiteľná a štandardná komunikácia medzi lekármi i ďalšími odborníkmi v oblasti zdravia, ktorá má slúžiť liečebným účelom!
Nižšie uvádzame jeden z online testov, ktorý vychádza zo štandardizovaného diagnostického interviewu pre poruchy osobnosti.
Test poruchy osobnosti
Opäť ale zdôrazňujeme, že aj v prípade tohto dotazníka ide len o orientačný výsledok, ktorý v žiadnom prípade nenahrádza kvalifikovanú odbornú diagnózu!
Záujemcom o problematiku porúch osobnosti tiež odporúčame prečítať knihu od D. J. ROBINSONA: Poruchy osobnosti podľa DSM-IV vysvetlené. (pozri Literatúra), kde sú jednotlivé poruchy osobnosti popísané zrozumiteľne, zapamätateľne a aj vtipne.

Prevencia histriónskej poruchy osobnosti

Vzhľadom k nedostatočným znalostiam o príčinách vzniku a rozvoja histriónskej poruchy osobnosti je ťažké navrhnúť špecifickú primárnu prevenciu. Ako pri všetkých poruchách osobnosti je primárnou prevenciou stabilné, láskavé rodinné prostredie, kde sú ale jasne stanovené pravidlá a očakávania, ale aj ochota ich zmeniť. Biologické predpoklady k rozvoju histriónskej poruchy osobnosti nevieme ovplyvniť.

Liečba histriónskej poruchy osobnosti

Tak ako pri všetkých poruchách osobnosti aj pri histriónskej poruche osobnosti je ťažké hovoriť o liečbe v zmysle zmeny osobnosti. Liečebné postupy sú skôr zamerané na zvládanie sekundárnych problémov, ktoré s výskytom histriónskej poruchy môžu súvisieť: riešenie problematických medziľudských vzťahov, osobných a pracovných konfliktov. Do určitej miery môže pomôcť aj tzv. náhľadová psychoterapia, alebo systematický rozvoj zručností riešiť emotívne situácie.

Životný štýl a histriónska porucha osobnosti

Životný štýl človeka s histriónskou poruchou osobnosti ovplyvnený prejavmi poruchy. Často sa vyskytujú rôzne dramaticky prežívané situácie a rôzne zvraty, ktoré vytvárajú stres. Stabilizácia výrazných výkyvov v správaní i prežívaní najmä cez dlhodobý vzťah môže pomôcť k zlepšeniu stavu a jeho stabilite.

Súvisiace ochorenia

Poruchy osobnosti súvisia s vyšším rizikom vzniku iných psychických porúch. Pri histriónskej poruche osobnosti existuje zvýšené riziko zneužívania návykových látok, najmä alkoholu a iných závislostí, depresívnych porúch a rôznych telesných ťažkostí, často s nejasným objektívnym nálezom, ale subjektívne prežívané veľmi negatívne.

Ako pomôcť chorému

Osoba s histriónskou poruchou osobnosti nevyhľadáva či nevyžaduje pomoc okolia kvôli prejavom, ale skôr následkom poruchy osobnosti. Snaha o pomoc či emocionálnu účasť na rozličných "životných drámach" človeka s histriónskou poruchou osobnosti môže byť dosť vyčerpávajúca. Upozorňovanie na to, že ide o typické a dlhodobejšie problémové správanie či prežívanie sa u človeka s histriónskou poruchou osobnosti zvyčajne stretáva so silným odmietnutím. Účinnejšie je skôr nepriame usmerňovanie v konkrétnych situáciách, ktoré môže osobe s histriónskou poruchou osobnosti pomôcť riešiť problémy konštruktívne a bez prílišného preháňania.

Inštitúcie

Podľa potreby psychiatrické ambulancie, ambulancie klinických psychológov a psychiatrické kliniky.

Internet

Liga za duševné zdravie - Informácie o duševnom zdraví a duševných poruchách všeobecne. Príznaky, liečba a prevencia rôznych duševných porúch. Kontakty na neziskové organizácie a pacientske združenia).
Stránka Vydavateľstva F, kde sa okrem ponuky mnohých kníh z oblasti duševného zdravia, psychológie, psychopatológie a psychiatrie nachádzajú aj voľne stiahnuteľné texty k tematike porúch osobnosti.

Často kladené otázky

Je histriónska porucha osobnosti to isté čo hystéria?

V starších diagnostických systémoch sa používal pojem hystéria, hysterická porucha osobnosti a podobne. Pojem hystéria (odvodený z pojmu maternica) pochádzal z antických čias, kedy sa predpokladalo, že problémy sú spôsobené "putujúcou maternicou v tele ženy" a teda jednak nesprávne implikoval príčinu poruchy, ale aj častejší výskyt u žien. V súčasnosti sa usudzuje, že navonok veľmi emotívne správanie a vnútri niekedy skôr plochejšie či depresívne prežívanie i ďalšie príznaky histriónskej poruchy osobnosti, sa vyskytujú v rovnakom percente u mužov i žien.

Literatúra

Literatúra:

• HERETIK, A., SR. Poruchy osobnosti. In: HERETIK, A., SR., HERETIK, A., jr. (eds). Klinická psychológia. Nové Zámky: Psychoprof, 2007. – všeobecný úvod k poruchám osobnosti, s uvedením symptómov rôznych porúch osobnosti.
• NOVÁK, T. Testy osobnosti. Prahe: Grada, 2004.
• PRAŠKO, J. A KOL. Poruchy osobnosti. Praha: Portál, 2003. Prehľadová monografia o poruchách osobnosti a ich liečbe.
• ROBINSON, D. J. Poruchy osobnosti podľa DSM-IV – vysvetlené. Trenčín: Vydavateľstvo F, 2006. Kniha čitateľná aj pre laikov s množstvo príkladov a vtipne podaná.

Zdroje:

• HERETIK, A., sr. Poruchy osobnosti. In: HERETIK, A., SR., HERETIK, A., jr. (eds). Klinická psychológia. Nové Zámky: Psychoprof, 2007.
• MAGNAVITA, J.J. Handbook of Personality Disorders. New Jersey: Willey & Sons. 2004.
• MKCH 10. Mezinárodní klasifikace nemocí. 10. revize. Duševní poruchy a poruchy chování. Popisy klinických příznakú a diagnostická vodítka. Praha: Psychiatrické centrum. 1996.
• PRAŠKO, J. a kol. Poruchy osobnosti. Praha: Portál, 2003. Prehľadová monografia o poruchách osobnosti a ich liečbe.

Autor:

Mgr. Anton Heretik, PhD., psychológ

Zdroj: www.zdravie.sk

Závislá porucha osobnosti

Definícia závislej poruchy osobnosti

Človek so závislou poruchou osobnosti je typický svojou dlhodobou snahou vytvárať a udržiavať také vzťahy s druhými ľuďmi, v ktorých je podriadený, nechá sa druhými viesť a prenecháva na nich preberanie zodpovednosti za veci, ktoré by mal riešiť sám. Osoba so závislou poruchou osobnosti často trpí pocitmi osamelosti a strachu z možného opustenia. Závislá porucha osobnosti sa považuje za najčastejšie sa vyskytujúcu poruchu. Výsledky výskumných štúdií sa výrazne líšia v odhade jej výskytu, v závislosti od krajiny ale aj použitej diagnostickej metódy. Výsledné odhady sa pohybujú v rozmedzí 2-15% dospelej populácie, o niečo častejšia je závislá porucha osobnosti u žien.

Príčiny vzniku závislej poruchy osobnosti

Príčiny výskytu závislej poruchy osobnosti nie sú dostatočne vyjasnené. Ako v prípade iných porúch osobnosti (a psychických porúch všeobecne) ide o interakciu medzi biologickými vplyvmi (dedičnosť) a vplyvmi prostredia najmä v rannom vývine a v období dospievania. K rizikovým faktorom pre vznik závislej poruchy osobnosti sa špecificky radí dlhodobá odkázanosť na pomoc zo strany rodičov a okolia v detstve v súvislosti s chronickým telesným ochorením, ale aj opustenosť rodičom či rodičmi v detstve. Silné a dlhodobé prežívanie bezmocnosti a odkázanosti na pomoc a dobrú vôľu druhých v detstve a mladosti podporujú vznik závislej poruchy osobnosti.
Ako pri iných poruchách osobnosti, aj pri závislej poruche osobnosti ide o extrémnu variantu existujúcich, aj adaptívnych vlastností osobnosti. Ľudia sú nevyhnutne odkázaní na radu, pomoc a spoluprácu s druhými. Schopnosť požiadať o pomoc a podporu a schopnosť sa prispôsobiť druhým patria teda k dôležitým sociálnym zručnostiam. V prípade závislej poruchy osobnosti ide ale o extrém a maladaptáciu: vytváranie závislosti od druhých, neprimerané prispôsobovanie sa, potláčanie vlastných záujmov, potrieb a práv a podobne. Nie je jednoduché určiť, čo už je neprimerane závislé správanie, pretože rôzne kultúry môžu mať veľmi odlišné požiadavky a normy pre správanie sa jej členov voči sebe a komunite alebo spoločnosti celkovo. V niektorých kultúrach sa vyžaduje rôzne závislé či nezávislé správanie podľa členstva v rôznych podskupinách (muži a ženy, deti a dospelí, podľa postavenia v komunite a podobne). Splnenie kritérií pre určenie diagnózy závislej poruchy osobnosti vyžaduje, aby toto správanie bolo neadaptívne, extrémne či neprimerané aj z hľadiska kultúrnych zvyklostí a súviselo s prežívaním chronických a silných vnútorných a/alebo interpersonálnych konfliktov.

Príznaky závislej poruchy osobnosti

Ako pri všetkých diagnózach porúch osobnosti aj pri paranoidnej poruche osobnosti musia byť splnené všeobecné diagnostické kritériá pre poruchy osobnosti podľa Medzinárodnej klasifikácie chorôb (MKCH-10): (Bližšie pozri Poruchy osobnosti)

• (a) výrazne disharmonické postoje a správanie, ktoré zvyčajne zahrňujú niekoľko funkčných oblastí, napr. afektivitu, vzrušivosť, kontrolu impulzivity, spôsoby vnímania, myslenia a štýl vzťahov k ostatným ľuďom,
• (b) abnormálny vzorec správania je trvalý, dlhodobý a nie je obmedzený na epizódy duševnej poruchy,
• (c) vzorec abnormálneho správania ovplyvňuje celú osobnosť a je jasne maladaptívna v širokom rozsahu osobných i sociálnych situácií,
• (d) vyššie uvedené prejavy sa vždy objavujú v priebehu detstva či dospievania a pokračujú do dospelosti,
• (e) porucha vedie k značnej osobnej nepohode, čo ale môže byť zrejmé až v neskoršom priebehu,
• (f) porucha je zvyčajne, nie vždy, spojená s významným zhoršením výkonu, ako v zamestnaní, tak aj v spoločenskej oblasti.

(podľa MKCH-10, s.178-179)

Špecifické kritériá pre diagnózu závislej poruchy osobnosti

Pre človeka so závislou poruchou osobnosti je typické:

• (a) povzbudzovanie iných ľudí, alebo dovoľovanie im, aby za neho preberali zodpovednosť za dôležité životné rozhodnutia,
• (b) podriaďovanie vlastných potrieb iným osobám, na ktorých je závislý a prílišné vyhovovanie ich prianiam,
• (c) neochota vznášať aj oprávnené požiadavky na ľudí, na ktorých je závislý,
• (d) pocity, že nie je vo svojej koži, keď je sám, následkom prehnaných obáv, že nie je schopný sa o seba postarať,
• (e) stálymi obavami, že bude opustený osobou, s ktorou má tesný vzťah a že sa bude musieť starať sám o seba,
• (f) obmedzenie schopností robiť bežné rozhodnutia bez nadmerného radenia sa a uisťovania sa u druhých ľudí.

Príklad:

Mladá žena po dvadsiatke navštívila na odporúčanie kamarátok psychoterapeuta. Problém s ktorým prišla, bol dlhodobý konfliktný vzťah s partnerom. Pacientka viní seba za problémy vo vzťahu, lebo je podľa vlastných slov "asi málo sexuálne vzrušivá a atraktívna, a partner preto trpí". V priebehu psychoterapie vyjde najavo, že o dosť starší partner má silné a dlhodobé problémy s alkoholom, správa sa k nej nevyrovnane, často aj fyzicky agresívne. Kontroluje, kde sa pohybuje a s kým sa kamaráti a žiarli na ňu. Napriek tomu, že si uvedomuje partnerove problémy, je presvedčená, že to "robí kvôli nej, v skutočnosti ju ale miluje a aj ona jeho". Pokúsila sa s ním rozísť, ale partner ju neustále kontaktoval, cítila sa veľmi sama a trpela záchvatmi úzkosti, tak sa k nemu vrátila.
Vyrastala v disharmonickej rodine, väčšinou sa o ňu staral otec, alebo starí rodičia, mama opakovane rodinu opustila a vrátila sa, mala k nej rozporuplný vzťah, od malička sa bála opustenia. Napriek tomu, že bola schopná a fyzicky atraktívna, trpela silnými pocitmi menejcennosti. Vždy si hľadala vzťahy so silnejšími, dominantnými osobami, či už to boli kamarátky, alebo partneri, ktorí boli často výrazne starší. V priebehu psychoterapie sa jej zlepšil náhľad na vlastné problematické závislé správanie, a jeho korene si uvedomovala. Mala však tendenciu sa neustále obviňovať a mala pocit, že sama nič nevie zmeniť. Postupne sa podarilo niektoré nežiadúce prejavy potlačiť, pacientka bola samostatnejšia, rozšírila si okruh známych i záujmov. Partner odmietol navštíviť psychoterapeuta, kritizoval pacientku, že chodí k "cvokárovi", ich partnerský vzťah pokračoval aj naďalej...

Rizikové faktory závislej poruchy osobnosti

K rizikovým faktorom pre vznik závislej poruchy osobnosti patrí výskyt tejto poruchy, ale aj úzkostnej či depresívnej poruchy v príbuzenstve, dlhodobé chronické ochorenie v detstve, kde je pacient výraznejšie odkázaný na pomoc okolia.

Diagnostika závislej poruchy osobnosti

Diagnostika závislej poruchy osobnosti stojí na dôkladnom klinickom rozhovore s pacientom a získaní podrobnej osobnej, rodinnej a pracovnej histórie (anamnézy) nielen od samotnej osoby ale najlepšie aj od blízkych ľudí – partnera/ky, rodiny, priateľov a pod.

Test závislej poruchy osobnosti

Existuje veľké množstvo "testov" osobnosti (úvodzovky pri slove test uvádzame preto, že ide v skutočnosti o dotazníky, testy sa v psychologickej terminológii používajú skôr pre úlohy so správnym riešením, kde je možné človeka porovnať s nejakou normovanou vzorkou – napr. inteligenčné testy). Mnohé sú dostupné aj on-line, mnohokrát je však ich pôvod aj kvalita sporná.
Ešte viac ako v iných prípadoch je potrebné zdôrazniť, že takto získaná "diagnóza" nemusí znamenať, že má človek poruchu osobnosti. A ako v prípade všetkých diagnóz platí: hlavným účelom diagnózy je zrozumiteľná a štandardná komunikácia medzi lekármi i ďalšími odborníkmi v oblasti zdravia, ktorá má slúžiť liečebným účelom!
Nižšie uvádzame jeden z online testov, ktorý vychádza zo štandardizovaného diagnostického interviewu pre poruchy osobnosti.
Test poruchy osobnosti
Opäť ale zdôrazňujeme, že aj v prípade tohto dotazníka ide len o orientačný výsledok, ktorý v žiadnom prípade nenahrádza kvalifikovanú odbornú diagnózu!
Záujemcom o problematiku porúch osobnosti tiež odporúčame prečítať knihu od D. J. ROBINSONA: Poruchy osobnosti podľa DSM-IV - vysvetlené. (pozri Literatúra), kde sú jednotlivé poruchy osobnosti popísané zrozumiteľne, zapamätateľne a aj vtipne.

Prevencia závislej poruchy osobnosti

Primárna prevencia pre rozvoj závislej poruchy osobnosti je odstraňovať rizikové faktory jej vzniku. V prípade existencie dlhodobých zdravotných problémov spojených so zvýšenou starostlivosťou a odkázanosťou dieťaťa od rodičov je vhodné nepreberať všetky úlohy a zodpovednosti na seba, ale podporovať a nechať dieťa nech sa s nimi snaží vysporiadať. To podporí v dieťati zdravú autonómiu a iniciatívu a zmenší pocit závislosti a odkázanosti od druhých. V prípade, ak je už závislá porucha rozvinutá, je vhodnou prevenciou vyhýbať sa vzťahom, kde aj zo strany partnera hrozí zrkadlové správanie – teda tendencie k prílišnej starostlivosti, dominancii a rozhodovaniu za druhých.

Liečba závislej poruchy osobnosti

Liečba závislej poruchy osobnosti je symptomatická – zameraná na zvládnutie situácií, v ktorých má človek so závislou poruchou osobnosti problémy. V prípade výskytu chronických úzkostných problémov je indikované podávanie antidepresív, nie však liekov na potláčanie úzkosti (anxiolytík), či liekov na spanie (hypnotík). Psychoterapia býva zameraná na podporu autonómnosti v správaní i prežívaní osoby so závislou poruchou osobnosti.
Súčasťou psychoterapie môže byť aj tréning zvládania situácií, v ktorých má osoba so závislou poruchou osobnosti pocit, že ich nezvládne bez pomoci. Je dosť pravdepodobné, že človek so závislou poruchou bude mať tendenciu opakovať závislé správanie aj voči psychoterapeutovi, s čím by ale mal psychoterapeut počítať a zvládať to.

Životný štýl so závislou poruchou osobnosti

Ako sme už spomenuli, pre človeka so závislou poruchou osobnosti je typické silné naviazanie sa na jednu či viac blízkych osôb, na ktoré sa spolieha. Vzdáva sa vlastnej samostatnosti a vyžaduje ich pozornosť a starostlivosť. Problémom takéhoto správania je oklieštenie vlastného nezávislého života a obmedzenia, ktoré z toho plynú, ako aj možná záťaž pre blízku osobu, na ktorej závisí. Pozitívna zmena životného štýlu súvisí s rozvojom vlastného rozhodovania a aktivity, vlastnej samostatnosti a autonómie. Znamená to rozvíjať aj iné vzťahy, skúšať nové aktivity a podobne.

Ako pomôcť chorému

Hlavným problémom človeka so závislou poruchou osobnosti je prílišné oddávanie sa a spoliehanie na pomoc od druhých ľudí. To vytvára problém, ako účinne pomôcť osobe so závislou poruchou osobnosti a nepodporiť tento dysfunkčný vzorec správania. Odmietanie ani posmievanie však nie sú vhodnou stratégiou pomoci. Osobu so závislou poruchou osobnosti je vhodné podporovať v jej autonómnych rozhodnutiach a činnostiach, a oceniť výsledok či snahu, ale nenechať sa zatiahnuť do riešenia problémov alebo vykonávania aktivít za ňu. Lepšie je ísť systémom malých krokov a opakovane, ale nie príliš okato, povzbudzovať nezávislé aktivity a rozhodnutia.

Súvisiace ochorenia závislej poruchy osobnosti

Prítomnosť závislej poruchy osobnosti súvisí s vyšším rizikom výskytu inej psychickej poruchy, najmä úzkostných porúch ako sú generalizovaná úzkostná porucha, či panická porucha, depresívna porucha, najmä tzv. veľkej depresie. Existuje tiež vyššie riziko vzniku závislosti od návykových látok najmä alkoholu, liekov proti úzkosti a na spanie. Pri závislej poruche osobnosti existuje aj vyššie riziko výskytu rôznych psychosomatických porúch.

Inštitúcie

Podľa potreby psychiatrické ambulancie, ambulancie klinických psychológov a psychiatrické kliniky.

Internet

www.uzkost.sk - portál o úzkosti všeobecne, úzkostných poruchách a ich liečbe.
Liga za duševné zdravie - Informácie o duševnom zdraví a duševných poruchách všeobecne. Príznaky, liečba a prevencia rôznych duševných porúch. Kontakty na neziskové organizácie a pacientske združenia).
Stránka Vydavateľstva F, kde sa okrem ponuky mnohých kníh z oblasti duševného zdravia, psychológie, psychopatológie a psychiatrie nachádzajú aj voľne stiahnuteľné texty k tematike porúch osobnosti.

Literatúra

Literatúra:

• HERETIK, A., sr. Poruchy osobnosti. In: HERETIK, A., SR., HERETIK, A., jr. (eds). Klinická psychológia. Nové Zámky: Psychoprof, 2007. (Všeobecný úvod k poruchám osobnosti, s uvedením symptómov rôznych porúch osobnosti).
• NOVÁK, T. Testy osobnosti. Prahe: Grada, 2004.
• PRAŠKO, J. A KOL. Poruchy osobnosti. Praha: Portál, 2003. (Prehľadová monografia o poruchách osobnosti a ich liečbe).
• PRAŠKO, J. Jak se zbavit napětí, stresu a úzkosti. Praha: Grada, 2002. (Psychologické, psychoterapeutické postupy s cieľom zredukovať príznaky napätia a úzkosti).
• ROBINSON, D. J. Poruchy osobnosti podľa DSM-IV – vysvetlené. Trenčín: Vydavateľstvo F, 2006. (Kniha čitateľná aj pre laikov, s množstvo príkladov a vtipne podaná).

Zdroje:

• HERETIK, A., sr. Poruchy osobnosti. In: HERETIK, A., SR., HERETIK, A., jr. (eds). Klinická psychológia. Nové Zámky: Psychoprof, 2007.
• MAGNAVITA, J.J. Handbook of Personality Disorders. New Jersey: Willey & Sons. 2004.
• MKCH 10. Mezinárodní klasifikace nemocí. 10. revize. Duševní poruchy a poruchy chování. Popisy klinických příznakú a diagnostická vodítka. Praha: Psychiatrické centrum. 1996.
• PRAŠKO, J. a kol. Poruchy osobnosti. Praha: Portál, 2003.

Obrázok: Obraz Le printemps, francouzský malíř Pierre Auguste Cot, http://cs.wikipedia.org

Autor:

Mgr. Anton Heretik, PhD., psychológ

Zdroj: http://www.zdravie.sk

Paranoidná porucha osobnosti

Definícia a princíp fungovania

Paranoidná porucha osobnosti je jednou zo špecifických porúch osobnosti. Typickými prejavmi paranoidnej poruchy osobnosti sú: nadmerná citlivosť voči svojej osobe, najmä voči skutočnému či domnelému odmietaniu, odstrkovaniu a podobne, nedôverčivé, nepriateľské a agresívne správanie voči okoliu.
Človek s paranoidnou poruchou osobnosti si vnímané krivdy, ponižovanie či vysmievanie dlhodobo pamätá, zvýrazňovať alebo prekrúca ich význam. Má tendencie k vytváraniu komplexnejších teórií, prečo sa iní ľudia, skupiny ľudí, či celý spoločnosť správa nepriateľsky voči jeho osobe. To môže byť príčinou častejšieho výskytu paranoidnej poruchy u náboženských či ideologických fanatikov a kverulantov (chronickí sťažovatelia). Ide o zriedkavú poruchu osobnosti, ktorá sa vyskytuje asi o 0,5-1% dospelých, najmä u mužov.

Príznaky

Ako pri všetkých diagnózach porúch osobnosti aj pri paranoidnej poruche osobnosti musia byť splnené všeobecné diagnostické kritériá pre poruchy osobnosti podľa Medzinárodnej klasifikácie chorôb (MKCH-10): (Bližšie pozri Poruchy osobnosti)
Musí ísť o dlhodobé stavy, ktoré sa nedajú prisúdiť poškodeniu mozgu, inej psychiatrickej poruche a ktoré vyhovujú nasledovným kritériám:

• (a) výrazne disharmonické postoje a správanie, ktoré zvyčajne zahrňujú niekoľko funkčných oblastí, napr. afektivitu, vzrušivosť, kontrolu impulzivity, spôsoby vnímania, myslenia a štýl vzťahov k ostatným ľuďom,
• (b) abnormálny vzorec správania je trvalý, dlhodobý a nie je obmedzený na epizódy duševnej poruchy,
• (c) vzorec abnormálneho správania ovplyvňuje celú osobnosť a je jasne maladaptívna v širokom rozsahu osobných i sociálnych situácií,
• (d) vyššie uvedené prejavy sa vždy objavujú v priebehu detstva či dospievania a pokračujú do dospelosti,
• (e) porucha vedie k značnej osobnej nepohode, čo ale môže byť zrejmé až v neskoršom priebehu,
• (f) porucha je zvyčajne, nie vždy, spojená s významným zhoršením výkonu, ako v zamestnaní, tak aj v spoločenskej oblasti.

(podľa MKCH-10, s.178-179)

Špecifické kritériá pre diagnózu paranoidnej poruchy osobnosti

Táto porucha je typická:

• (a) nadmernou citlivosťou voči odstrkovaniu či odmietaniu,
• (b) tendenciou k vytrvalej zášti , t.j. odmietanie odpustiť urážky, urazená ješitnosť, odmietanie k zľahčovaniu a k bezpráviu,
• (c) podozrievavosťou so sklonom prekrúcať a chybne interpretovať neutrálne a priateľské správanie druhých ako nepriateľské a pohŕdavé,
• (d) bojovným a úporným zmyslom pre osobné práva, bez ohľadu na vonkajšiu situáciu,
• (e) opakovaným neoprávneným podozrievaním, čo sa týka manželského alebo iného sexuálneho partnera,
• (f) sklonom zdôrazňovať dôležitosť vlastného ega, ktorá sa prejavuje trvalým vzťahovaním všetkého k svojej osobe,
• (g) zaoberaním sa nepodloženým, konšpiračným vysvetľovaním udalostí okolo seba či sveta vôbec.

(podľa MKCH-10, s. 179, upravené)

Vylučujúcimi kritériami pre paranoidnú poruchu osobnosti sú schizofrénia a porucha s bludmi. Pri týchto poruchách sa môžu objavovať paranoidné presvedčenia a správanie. Tieto poruchy však majú iné príčiny, iný vývoj aj odlišné základné symptómy.

Príklady:

Pani s paranoidnou poruchou osobnosti, v súčasnosti v staršom strednom veku má chronické problémy vo svojom zamestnaní. Svoju prácu robí svedomite, ale má neustále konflikty s kolektívom, kde podozrieva jednotlivé osoby i celý kolektív z rôznych nepriateľských aktivít voči svojej osobe. Aj nevinné poznámky, ktoré sa netýkajú jej osoby, vzťahuje na seba, následne býva nepriateľská, odmietavá a slovne agresívna.
Vo svojom bydlisku má tiež viacero chronických konfliktov so susedmi. Je presvedčená, že v nemocnici, kde jej operovali koleno, sa k nej nesprávali dostatočne citlivo, nezvolili vhodnú liečbu a pacientka z vedľajšej izby ju opakovane ohovárala pri raňajkách pred ostatnými pacientkami. Nemocnici poslala viacero listov s rôznymi sťažnosťami, sťažuje sa aj na Úrade pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou. Vždy bola veľmi citlivá, skôr uzavretá, a príznaky sa stali zjavnými až v dospelosti. Žije sama. Z blízkych ľudí sa pravidelnejšie stretáva len so svojou sestrou.
Pán s paranoidnou poruchou osobnosti je presvedčený o systematickej perzekúcii zo strany štátu voči svojej osobe. Opakovane a hromadne píše na rôzne ustanovizne – úrady, inštitúcie a aj niektorým mimovládnym organizáciám. V listoch sa sťažuje na príkoria z ich strany, prípadne upozorňuje iné inštitúcie na príkoria, ktoré boli údajne spôsobené jeho osobe a podobne. Mnohokrát hromadne podával rôzne neprimerané sťažnosti na súdy a iné správne úrady a sťažoval sa na ich zamietnutie ďalším úradom.
Keďže ide o dlhodobú, neprimeranú a rozsiahlu činnosť, ktorá následne zaťažuje úrady, prebieha s ním súdne jednanie o zbavenie svojprávnosti v rámci podávania podnetov a sťažností na úrady. Súčasťou súdneho konania je aj odborný posudok súdneho znalca – psychiatra. Na znalca sa sťažuje tiež. Je dlhodobo presvedčený o tom, že celý svet riadia Slobodomurári. Tí vedia o každom všetko, ale sú špeciálne zameraný na jeho osobu, keďže proti nim aktívne vystupuje a uvedomujú si jeho výnimočnosť. Aj v tejto veci podáva rôzne podnety a sťažnosti, študuje literatúru a internetové zdroje k téme.

Rizikové faktory

Rizikové faktory pre vznik paranoidnej poruchy nie sú dostatočne známe. Sú určité predpoklady o zvýšenom riziku dedičnosti niektorých vlastností, ktoré môžu vytvárať predpoklady pre vznik paranoidnej poruchy osobnosti. Niekedy sa pozoruje, že paranoidná porucha sa môže dlhodobo zhoršiť či rozvinúť, napr. po nejakom silnom konfliktnom zážitku najmä s autoritou – vrátane úradov, zamestnávateľa a podobne. Na rozdiel od väčšiny u ľudí s predispozíciou k paranoidnej poruche osobnosti nedochádza po čase k zabudnutiu domnelej či skutočnej krivdy, ale naopak, v vystupňovaniu zášti, nepriateľstva a ich rozšírenia na väčší okruh spoločnosti.

Diagnostika

Ako pri všetkých poruchách osobnosti platí, že diagnostika paranoidnej poruchy osobnosti stojí na dobrom klinickom rozhovore s pacientom a získaní podrobnej osobnej, rodinnej a pracovnej histórie (anamnézy) nielen od samotnej osoby ale najlepšie aj od blízkych ľudí – partnera/ky, rodiny, priateľov a pod. Porucha osobnosti by nemala byť v žiadnom prípade diagnostikovaná narýchlo a len na základe jednej metódy posúdenia (napr. osobnostného dotazníka, či rozhovoru). V prípade paranoidnej poruchy osobnosti sa sleduje aj prítomnosť, trvanie, sila nerealistických paranoidných presvedčení a ich vplyv na správanie osoby, vzťahy s blízkymi o okolím.

Test

Existuje veľké množstvo „testov“ osobnosti (úvodzovky pri slove test uvádzame preto, že ide v skutočnosti o dotazníky, testy sa v psychologickej terminológii používajú skôr pre úlohy so správnym riešením, kde je možné človeka porovnať s nejakou normovanou vzorkou – napr. inteligenčné testy). Mnohé sú dostupné aj on-line, mnohokrát je však ich pôvod aj kvalita sporná.
Ešte viac ako v iných prípadoch je potrebné zdôrazniť, že takto získaná „diagnóza“ nemusí znamenať, že má človek poruchu osobnosti. A ako v prípade všetkých diagnóz platí: hlavným účelom diagnózy je zrozumiteľná a štandardná komunikácia medzi lekármi i ďalšími odborníkmi v oblasti zdravia, ktorá má slúžiť liečebným účelom!
Nižšie uvádzame jeden z online dotazníkov, ktorý vychádza zo štandardizovaného diagnostického interviewu pre poruchy osobnosti vrátane paranoidnej poruchy osobnosti.
Test poruchy osobnosti
Opäť ale zdôrazňujeme, že aj v prípade tohto dotazníka ide len o orientačný výsledok, ktorý v žiadnom prípade nenahrádza kvalifikovanú odbornú diagnózu!
Záujemcom o problematiku porúch osobnosti tiež odporúčame prečítať knihu od D. J. ROBINSONA: Poruchy osobnosti podľa DSM-IV vysvetlené. (pozri Literatúra), kde sú jednotlivé poruchy osobnosti popísané zrozumiteľne, zapamätateľne a aj vtipne.

Prevencia

Vzhľadom k nedostatočným znalostiam o príčinách a rizikových faktoroch je ťažké uviesť špecifické postupy, ktoré by pomohli predchádzať či znížiť riziko rozvoja paranoidnej poruchy osobnosti.

Liečba

Liečba porúch osobnosti je problematická. Osobnostné vlastnosti s ktorými problémové správanie a prežívanie súvisia sú stabilné a ťažko meniteľné. V prípade paranoidnej poruchy osobnosti, nemávajú ľudia s touto poruchou záujem o nijakú formu liečby a akékoľvek snahy o korekcie zo strany blízkych či odborníkov sú vnímané veľmi negatívne a skôr môžu zhoršovať príznaky a správanie človeka s paranoidnou poruchou osobnosti.
V prípade spolupráce je možné zlepšovať niektoré komunikačné zručnosti, spôsoby zvládania záťaže a konfliktov a podobne. Prípadná snaha o potlačenie vystupňovaných príznakov poruchy osobnosti liekmi nebýva úspešná a z dôvodu podozrievavosti človeka s touto poruchou vedie k zhoršeniu spolupráce s lekármi ale aj inými inštitúciami.

Životný štýl

Životný štýl človeka s paranoidnou poruchou osobnosti môže byť v súvislosti s jej typickými príznakmi výrazne narušený. Problémy sa môžu týkať zamestnania a medziľudských vzťahov a vzťahov k inštitúciám, čo môže v extrémnom prípade viesť k neschopnosti sa zamestnať, či udržať si zamestnanie a vzťahy, k chronickým konfliktom a sťažnostiam na úradoch a voči nim. Z dôvodu podozrievavosti voči motívom druhých a slabého náhľadu na svoju poruchu býva problém nejako aktívne meniť životný štýl.
Niekedy je potrebné sa sústrediť na jednoduché kroky a prevenciu možných konfliktov s druhými. Dôležitá je jednoduchá priama komunikácia, nepoužívať metafory, vtipy či zľahčovanie, ktoré si osoba s paranoidnou poruchou osobnosti často vyloží ako zosmiešňovanie a znevažovanie svojej osoby.

Súvisiace ochorenia

Ako pri všetkých poruchách osobnosti je aj pri paranoidnej poruche osobnosti zvýšené riziko pre rozvoj inej psychickej poruchy. Zvýšené je riziko rozvoja psychózy či psychotických príznakov. Vzhľadom k tomu, že nerealistické až bludné presvedčenia môžu viesť aj k zvláštnemu správaniu ohľadne vlastného zdravotného stavu (napr. umývanie sa v koncentrovaných dezinfekčných prostriedkoch), stravovania (zvláštny výber stravy, hladovanie) či životného štýlu (celkový stres v súvislosti s paranoidnými presvedčeniami a následkami správania pod ich vplyvom) existuje aj vyššie riziko vzniku telesných porúch.

Ako pomôcť chorému

Vzhľadom k vyššie uvedenému sú možnosti pomôcť človeku s paranoidnou poruchou osobnosti dosť obmedzené. Niekedy môže ísť o praktickú pomoc, napr. pri kontakte s úradmi či pri iných bežných činnostiach, kde môže mať osoba s paranoidnou poruchou osobnosti problémy. Vyhováranie či kritizovanie paranoidných presvedčení a správania zvyčajne nevedie k ich korekcii, naopak sa môže stať, že sa takéto presvedčenia ešte upevnia, prípadne vás človek s takouto poruchou osobnosti „zaradí“ do svojho videnia sveta ako ďalšieho nepriateľa.

Inštitúcie

Podľa potreby psychiatrické ambulancie, ambulancie klinických psychológov a psychiatrické kliniky.

Internet

Liga za duševné zdravie - Informácie o duševnom zdraví a duševných poruchách všeobecne. Príznaky, liečba a prevencia rôznych duševných porúch. Kontakty na neziskové organizácie a pacientske združenia).
Stránka Vydavateľstva F, kde sa okrem ponuky mnohých kníh z oblasti duševného zdravia, psychológie, psychopatológie a psychiatrie nachádzajú aj voľne stiahnuteľné texty k tematike porúch osobnosti.

Často kladené otázky

Je paranoidná porucha osobnosti to isté ako schizofrénia?

V tomto prípade ide o dve odlišné poruchy. Schizofrénia sa v úvodných fázach prejavuje najmä výraznými poruchami myslenia (napríklad bludy), emócií a správania (bizarné správanie, problém s plánovaním kontrolovaním vlastného správania). V neskoršom štádiu býva v popredí uzavretosť, poruchy prežívania radosti a problém s motiváciou. Paranoidná porucha je z hľadiska základných príznakov stabilná, v popredí je tendencia vnímať svet okolo ako nepriateľské miesto s tendenciami správať sa voči druhým odmietavo a agresívne. Čo môže byť pri oboch poruchách podobné sú príznaky paranoidity – paranoidných presvedčení o nepriateľských motívoch druhých ľudí, ale aj vlastnej sebadôležitosti (pozri o paranoidite nižšie v časti Slovník).

Nedajú sa nesprávne paranoidné presvedčenia človeku s paranoidnou poruchou osobnosti nejako „vyhovoriť“?

Paranoidné presvedčenia a aktívne správanie pod ich vplyvom, sú základnými príznakmi tejto poruchy osobnosti. Snaha ich nejako vyhovoriť či zmeniť nebýva úspešná. Z dôvodu podozrievavosti voči motívom druhých ľudí sa môže stať pravý, že presvedčenia, ktoré spochybňujeme sa u človeka s paranoidnou poruchou osobnosti ešte utvrdia a zvýši sa jeho nedôvera či nepriateľskosť voči našej osobe.

Slovník

Paranoidita (paranoja) – široké označenie pre trvalé paranoidné presvedčenia a správanie. Paranoidnými presvedčeniami sú najčastejšie presvedčenia o nepriateľskej motivácii či správaniu okolia a spoločnosti voči svojej osobe . Tieto presvedčenia sa buď nezakladajú na pravde alebo sú významným prekrútením skutočnosti.
Človek s paranoidnými presvedčeniami väčšinou nie je schopný či ochotný ich prehodnotiť a konfrontovať s realitou a nevyvrátiteľne trvá na ich pravdivosti s presvedčení, že úkor či nepriateľstvo zo strany druhých je zámerným konaním voči svojej osobe. Príznaky paranoidity sa nevyskytujú len pri paranoidnej poruche osobnosti, ale aj pri viacerých psychických poruchách – pri rôznych psychotických poruchách, ako je schizofrénia či bipolárna afektívna porucha (mánio - depresívna porucha).
Paranoidné prežívanie vzniká tiež ako akútny príznak či dlhodobý následok užívania niektorých drog, najmä stimulancií (pervitin) a halucinogénov (LSD, Marihuana). Paranoidné príznaky sa pri týchto poruchách zvyknú líšiť svojim obsahom, ale aj dĺžkou trvania. Pri schizofrénii i manickej fáze bipolárnej afektívnej poruchy sa často vyskytujú extrémnejšie paranoidné prejavy – paranoidné bludy, napr. že som vyvolený a ide po mne ŠTB, že myšlienkami ovládam počasie, ale nezvyknú byť také dlhodobé či systematicky prepracované ako pri paranoidnej poruche osobnosti.
Paranoik – v bežnej reči sa používa na označenie človeka, ktorý sa správa neprimerane podozrievavo voči okoliu a je presvedčený, že sa mu schválne deje nejaké príkorie. V odbornej komunikácii sa tento termín nezvykne používať.

Literatúra - Zdroje

Literatúra:

• HERETIK, A., sr. Poruchy osobnosti. In: HERETIK, A., SR., HERETIK, A., jr. (eds). Klinická psychológia. Nové Zámky: Psychoprof, 2007. – všeobecný úvod k poruchám osobnosti, s uvedením symptómov rôznych porúch osobnosti.
• NOVÁK, T. Testy osobnosti. Prahe: Grada, 2004. Rozličné dotazníky a hry na lepšie sebaspoznnanie.
• PRAŠKO, J. a kol. Poruchy osobnosti. Praha: Portál, 2003. Prehľadová monografia o poruchách osobnosti a ich liečbe.
• ROBINSON, D. J. Poruchy osobnosti podľa DSM-IV – vysvetlené. Trenčín: Vydavateľstvo F, 2006. Kniha čitateľná aj pre laikov, s množstvo príkladov a vtipne podaná.

Zdroje:

• HERETIK, A., sr. Poruchy osobnosti. In: HERETIK, A., SR., HERETIK, A., jr. (eds). Klinická psychológia. Nové Zámky: Psychoprof, 2007.
• MAGNAVITA, J.J. Handbook of Personality Disorders. New Jersey: Willey & Sons. 2004.
• MKCH 10. Mezinárodní klasifikace nemocí. 10. revize. Duševní poruchy a poruchy chování. Popisy klinických příznakú a diagnostická vodítka. Praha: Psychiatrické centrum. 1996.
• PRAŠKO, J. a kol. Poruchy osobnosti. Praha: Portál, 2003.

Autor:

Mgr. Anton Heretik, PhD., psychológ

Obrázok: http://ru.wikipedia.org

Zdroj: http://www.zdravie.sk