 |
| http://nl.wikipedia.org |
Tento článok je prevzatý a trošku upravený zo školských referátov. Rozhodne sama neoznačujem ľudí s poruchou osobnosti či s duševnou chorobou takto pejoratívne. Tí "normálni" s poruchami, často ani netušia, že žijú inak, mnohí sa kvôli tomu ani vôbec netrápia. Tí chorí, naopak - môžu prežívať hlbokú trýzeň.
"Blázon je veľmi všeobecné a
miestami aj hanlivé označenie. Avšak byť bláznom neznamená byť
absolútne nesvojprávnym a dokonca to ani neznamená, že nemôžete byť
géniom :).
Do blázinca sa rozhodne môžete dostať ľahšie, ako si myslíte. Tento
článok mi napadlo napísať aj preto, že si dobre spomínam na jeden mini
príbeh zo života, ktorý som si kedysi dávno prečítala v Riders Digest.
Písal ho pán, ktorý býval priamo vedľa miestneho blázinca. Jedného dňa
zafúkal vietor a model lietadielka, ktorý si sušil na okne, mu zavial
rovno do "bláznivej" záhrady. Pán neváhal a preliezol plot, aby si
model našiel, avšak akurát vtedy zvolávali pracovníci pacientov na obed.
K pánovi pristúpil pracovník a spýtal sa ho, čo robí. Pán odvetil:
"Hľadám lietadlo."
"Aha, tak lietadloooo," zatiahol muž v bielom plášti.
Zhodnotil
pána ako problémového blázna, zavolal si na neho posilu....a trvalo
niekoľko dní (nepamätám si už koľko, ale rozhodne to bolo viac ako jeden
deň), kým mužovi uverili, že nie je blázon a konečne sa pozreli do
zoznamu pacientov.
A tak som sa pozrela ešte na niekoľko slávnych bláznov:
Virginia Woolfová
anglická spisovateľka, napísala napríklad známy román Pani Dallowaová.
Keď
mala 13 rokov, zomrela jej matka a v dôsledku toho prežila niekoľko
nervových zrútení. Na rodičov musela byť skutočne naviazaná, pretože keď
jej neskôr zomrel otec, prvýkrát sa pokúsila spáchať samovraždu a
pritom sama vravela, že "život s ním bol ako život zvieraťa zatvoreného v
klietke". Celý život, aj po svadbe s Leonardom Woolfom, s ktorým si
dokonca založili nakladateľstvo, bola Virginia veľmi náchylná k
prepadaniu depresívnym stavom. Začiatok 2.svetovej vojny a silná
predtucha ďalšieho nervového zrútenia v nej v roku 1941 vyvolali takú
silnú psychickú krízu, že nakoniec skutočne spáchala samovraždu. Utopila
sa.
Charles Dickens
ďalší
spisovateľ (mimochodom - spisovatelia sú ľudia najviac náchylní k
samovraždám ;)-no už sa teším xD), vďaka ktorému sme v škole lúskali
"Klub Pikwikovcov", trpel bipolárnou afektívnou poruchou. Bol tak trochu
rozdvojený, s čím asi súvisí to, že keď písal, mal pocit, že každá
postava mu všetko zreteľne našepkáva do ucha a on iba opisuje, čo
počúva. :)
Vincent VanGogh
Asi
každý vie, že si odrezal ucho :). Už z toho je jasné, že...dokázal
prežívať také nekontrolovateľné výbuchy hnevu, až z nich býval načisto
šialený. Popritom ešte pil ako dúha. Keď býval v blízkosti Marseille,
pracoval v tzv. Žltom dome. Niekedy dokázal maľovať aj 16 hodín. Tu sa
po Vianociach pohádal s Gauguinom a dokonca po ňom hodil fľašu a napadol
ho britvou, takže druhý vydesený umelec musel utiecť. Práve vtedy si
šialený hnevom odrezal ucho. Potom dobrovoľne odišiel do psychiatrickej
liečebne v Remeši, kde strávil rok. Trpel depresiami, ale aj epilepsiou.
Avšak, tú mu nediagnostikovali, čiže aj jeho epileptické záchvaty boli
brané ako záchvaty nepríčetnosti. Skončil svoj život rovnako bláznivo
ako ho žil. Odišiel do Francúzska, kde podnikol vychádzku mimo mesta a
strelil sa do hrude. Ale ešte sa mu podarilo doplaziť späť do svojej
izby nad kaviarničkou (nechápem...nikto si ho nevšimol???) a vybafal
svoju obľúbenú fajku. Až potom, nadránom, ako 37ročný, zomrel.
Václav II.
syn Přemysla Otakara II.
Najradšej
býval celkom sám. Mal panický strach z mačiek a bál sa bleskov, preto
sa počas búrok schovával do oltára s ostatkami svätých. Istá kronika
zaznamenala prípad, keď sa chcel za niečo potrestať a tak si sám pálil
lýtka. (Saďoch-masoš!) Bol teda neurotik, paranoik a fobik. Bál sa
otravy jedlom a tak sa niekoľkokrát nechal zavesiť za nohy, aby sa mu po
jedle lepšie zvracalo. (on sa fakt nejako rád týral!) Tak či tak bol
schopný získať za život až tri koruny. Zomrel na pľúcnu tuberkulózu, vo
veku 34 rokov, v časoch, kedy nebolo ojedinelé, že krajinám panovali
šialenci.
Jana z Arcu
Áno,
niektorí ľudia si myslia, že aj táto svätica skrátka iba trpela
početnými hlasovými a zrakovými halucináciami v dôsledku duševnej
poruchy...a preto rozhodne nemala viesť vojsko a už vôbec nie skončiť na
hranici :)
Nebudem článok končiť ako obvykle, niečím v znení - Tak čo..A čo vy? (Vy ste tiež blázni?XD)
Ale iste, každý sa občas správa šialene.
:)
Zdroj: w.21stoleti.cz/w.zivotopisyonline.cz/w.referay.sk
Adeline Virginia Stephenová sa narodila v Londýne
a bola vychovaná spolu s niekoľkými vlastnými súrodencami aj
súrodencami z prvého matkinho manželstva v typickej viktoriánskej rodine
na adrese 22 Hyde Park Gate. Už v mladosti mala psychické problémy, predovšetkým v období po matkinej smrti roku 1895. V roku 1904 zomrel na rakovinu aj jej otec Sir Leslie Stephen, známy redaktor, literárny kritik a zakladateľ Dictionary of National Biography. Keď v roku 1906
zomrel brat Toby, Virginia sa znova psychicky zrútila a prvý raz sa
pokúsila spáchať samovraždu. Bloomsbury, kde sa neskôr začala schádzať skupina intelektuálov a umelcov. Do kruhu priateľov patril Lytton Strachey, Vita Sackville-Westová, Roger Fry, Clive Bell alebo John Maynard Keynes. Bloomsbury Group a jej názory ovplyvnili aj dielo Virginie Woolfovej, ktoré sa môže chápať ako dialóg s Bloomsbury a konkrétne s ich sklonom k doktrinárskemu racionalizmu.
